-

0 hlasov

Jaskyňa svietila
obilným svetlom. On ukázal
na žltú stenu a povedal:

Tu je také teplo, že vrhá srieň.

A všetko zamrzlo na slnku.

Sem sa dalo prebrodiť
len cez nekonečné lány kukurice
lemované strašiakmi
odetými v dotrhaných sarafanoch.

Inde sa zas dalo dostať len
s rukou podopierajúcou chrbát:

Som šeroslepý. Nič nevidím.
Niekam sa ti zakvačím a
ty ma naviguj k tomu stanu
s prerušovane praskajúcou pieckou
a večným Emilinym ohňom
no konečným drevom.

Tam si snáď dovolíme aj
nadviazať rozhovor.

Teraz už smieš pozorovať tézu
zaseknutú medzi garnižou a stenou.
Nevychádza z životného poznania.
Nerozlúštiš jej obsah.
Je jantárovo zaliata tieňom záclony,
ktorú garniža drží.

Obrázok používateľa James Juyce
Po, 22. 02. 10 - 21:20 ad - | James Juyce

uvod sa mi nepacil (akoby prvoplanovym) nahromadenim zltej a paradoxmi zalozenymi na teple a chlade, stred sa mi zdal zase urozpravany, len ten zaverecny odsek ma zaujal vclenenim abstraktnej "tezy" do podmienok materialneho sveta a aj zaverecny obraz je pritazlivy - a to aj napriek tomu, ze je v podstate vystavany na strategiach, ktore sa neosvedcili v uvode

Obrázok používateľa dazda
Ne, 21. 02. 10 - 21:53 ad - | dazda

zaujimave, evokovalo mi to Bondyho Samana a akusi nativitu

vadil stvrty a piaty vers prilis explicitnou opoziciou a sekla by som to slovom rozhovor

Poslať nový komentár

Obsah tohto poľa je súkromný a nebude verejne zobrazený.
To prevent automated spam submissions leave this field empty.