naplánujeme si tú dovolenku znova

1 hlas

Je noc a v aute sú všetci ticho. Muž za volantom s privretými očami sleduje súvislý prúd stredovej čiary; vo svojich predstavách zakopne o kamión, ktorému by sa kvôli ospalosti nevyhol včas, o zmrzačené telá rodiny, o bielu nemocnicu a jej ostrý dezinfekčný pach, o alibisticky neutrálny tón lekára pri ozname o deficite nádeje. Otrasie sa a už nemyslí na nič; nemenný zvuk motora, súvislé tempo a všadeprítomná tma hltajúca diaľnicu mu tento stav výnimočne umožňujú. Najradšej by si zapálil. Letmo sa pozrie na ženu na vedľajšom sedadle. Tuho spí s lícom opretým o sklo. Muž si v hlave už po tisíci krát znova prehrá niekdajší autorozsudok: tak ja teda kvôli tebe, miláčik, fajčiť prestanem. Nikdy neprestal, ona však netušila nič.

 

"Tati."

 

Muž si vzdychne. Nevie, ako má synovi odpovedať na nevyhnutnú otázku o konečnej vzdialenosti destinácie.

 

"Tati. Tati," pokračuje chlapec. V hlase má čosi tenké, piskľavé a zúfalé.

 

"Hm."

 

"Dedko nejako rýchlo dýcha."

 

Tvár dedka v spätnom zrkadielku je biela a zaliata potom. Muž aj bez toho, aby sa jej dotkol nadobúda presvedčenie, že pot je studený. Trasie manželkou. Tá sa budí a chvíľu sa pozerá pred seba; prebudenie je malý šok, vytrhnutie z obalu vagíny spánku, malý pôrod a nový kontakt so vzduchom. Vždy potrebuje čas na spamätanie sa, na uvedomenie si miesta, času a seba samej, na urovnanie vecí, na zosúladenie a začlenenie svojho organizmu do reality nudného života. Má pocit, že keby si tých zopár sekúnd naviac nedopriala a vstala by v ešte stále trvajúcom šoku, svoju identitu by stratila nadobro; zabudla by, kto je a už by na to nikdy neprišla.

 

"O chvíľku dôjdeme na pumpu. Otcovi je zle, skús mu pomôcť."

 

Žena sa otočí a upiera na strca dlhý, skúmavý pohľad. Čosi jej škubne kútikom oka.

 

"Martin, skús dedkovi teplotu. Polož mu ruku na čelo."

 

Inštruované dieťa poslúchne.

 

"Dedko je studený. Má studené čelo. Dedko, dedko, čo ti je?"

 

Dedko chlapcovi neodpovedá. Stále zrýchlene dýcha a pozerá sa z okienka auta.

 

"Chceš ísť na vzduch? Milan? Milan, pozri sa na mňa!"

 

Milan by žene rád povedal, že chce, z jeho úst však vychádzajú len akési chrapľavé zvuky. Auto prudko zabrzdí na benzínovej pumpe a muž si rozopína pás.

 

"Vydrž, ocko! Dám ti lieky."

 

Uteká ku kufru a prehrabáva sa spleťou ruksakov a tašiek. Napokon z jednej z nich vytiahne malú kozmetickú taštičku. Rozzipsuje ju a z jej útrob sa snaží vyloviť krabičku s tabletkami. Ukazovák sa mu na chvíľu zasekne v oku manikúrových nožničiek; silou ich strháva, na prste zanechávajú červený odtlačok. Pri hmatovom kontakte s každým novým predmetom má muž pocit, že sa už dopracoval k cieľu a vytúženú krabičku naozaj drží; ani raz to však nie je pravda. Prepadá ho zúfalstvo. Kozmeticú taštičku vysype na kapotu auta a nekompromisne a zúrivo veci prehadzuje.

 

"Zuzana, kurva, neseď tam! Choď pre pomoc!"

 

Žena si rozopína pás. Vystupuje z auta. Automatické vchodové dvere sa pred ňou roztvárajú a odhaľujú niekoľko regálov preplnených predraženými sladkosťami, pivami a bagetami. Žena z jedného z nich vyberie cappuccino v konzerve. Pomaly a pokojne prejde ku kase. Pokladá plechovku a špeciálny dôraz prikladá na to, aby si predavač všimol jej nechty utopené v červenom laku. Dlhú chvíľu ruku drží na pultíku.

 

"Máme v aute starého muža, ktorému je zle. Máte tu telefón? Zavolajte sanitku."

 

Chlapec v aute udivene pozoruje starcovu tvár a nie je si istý, či sa k nemu chce natisnúť bližšie alebo utiecť preč. Zrazu je taký iný, taký vzdialený, keď je celý bledý a chrčí, uvažuje. Údiv sa pomaly mení na strach. Strach, že sa naňho starec otočí, tvár bude mať celú zaslinenú a oči vyvrátené. Strach, že sa ho bude chcieť dotknúť a jeho dlane nebudú mäkké a teplé.

 

Žena sa vracia k autu. Muž na ňu zúfalo pozerá.

 

"Nemáme lieky. Niekde sa stratili lieky."

 

"Ako je to možné? Sanitka už je na ceste."

 

"Neviem! Kurva, neviem!"

 

Otvára dvere a chytá starcovi ruku.

 

"Neboj sa, ocko, sanitka už je na ceste."

 

* * *

 

Muž sedí za kuchynským stolom. Neprítomný pohľad má upretý do šálky s čiernou kávou. Žena prichádza a zozadu ho chytá za ramená.

 

"Je mi to tak ľúto. Zapáľ si. Bola som ti pre cigarety."

 

Pokladá na stôl krabičku žltých cameliek. Muž jednu trasúcou sa rukou vyberie. Žena prechádza okolo stola a sadá si oproti. Pripaľuje mužovi cigaretu. Potom zopne ruky a dlho a roztúžene sa na muža pozerá.

 

"Neboj sa. Pár dní ostaneme doma. Uvarím ti dobrú večeru. Otvoríme si fľašu vína a pustíme si klasiku. To vylieči každé zranenie. A keď ti bude lepšie, naplánujeme si tú dovolenku znova."

 

Po týchto slovách vstáva a prechádza do spálne. Zo šuflíka spod hŕby nohavičiek vyťahuje bielozelenú škatuľku s tabletkami. Krčí ju na čo najmenší objem a preťahuje cez ňu nepriehľadné igelitové vrecko. To napokon strká do koša.

 

"Martin. Martin, poď sem!"

 

Volá na syna. Ten prichádza smutným, šuchtavým krokom. Žena ho pobozká na čelo.

 

"Je ti lepšie? Neboj sa. To bude dobré. Prečítame si niečo, čo ty na to? Hej? Fajn. Ešte musím vyhodiť smeti. Hneď som tu."

 

 

 

Obrázok používateľa dazda
St, 24. 08. 11 - 21:56 ad naplánujeme si tú dovolenku znova | dazda

ale jo, prekvapivo citava a prirodzena technika

Obrázok používateľa CrawlingChaos
St, 24. 08. 11 - 21:49 ad naplánujeme si tú dovolenku znova | CrawlingChaos

zapletka trochu prilis jednoducha, mozno az klisovita (zena ako stelesnenie zla? / psychopatka?)

techniku komentovat neviem, ale prvy odstavec mi nejak nejde do hlavy a neviem aku ulohu hra v deji

Obrázok používateľa andrej
St, 24. 08. 11 - 22:29 ad naplánujeme si tú dovolenku znova | andrej

mal by sluzit ako expozicia, do akej miery sa mi to podarilo, to neviem; uznavam, zapletka a struktura pribehu ako taka je banalna, zistil som, ze mam take veci rad, ak maju v inom smere hlbsi a komplikovanejsi podton (opat: neviem, do akej miery sa mi to podarilo..) a rovnako mozu byt predsa zli aj zeny aj muzi, pohlavie mi v tomto pripade nepride podstatne

Obrázok používateľa CrawlingChaos
Št, 25. 08. 11 - 10:56 ad naplánujeme si tú dovolenku znova | CrawlingChaos

uz mi ta expozicia dosla, bol som asi unaveny

pohlavie asi neni podstatne, len ma prepadol pocit, nicim nepodlozeny, ze zenam a detom role tichych vypocitavych psychopatov "seknu" nejak viac, kym postavy brutalnych vrahov a kanibalov byvaju viac muzske

Poslať nový komentár

Obsah tohto poľa je súkromný a nebude verejne zobrazený.
To prevent automated spam submissions leave this field empty.