Články, ktoré nás zaujali

Hegemonie určitých společenských názorů a hodnot se nerodí ani nátlakem či jednorázově, jedním volním rozhodnutím, nýbrž nepozorovanou, každodenní, emociálně a osobně zainvestovanou prací implicitního vyjednávání souhlasu (nad tím, co je v dané společnosti „normální“, legitimní vs. vyvrhované na okraj atp.). V tomto smyslu je to, Leckteré jevy, jako např.

Populárny slovenský spisovateľ Michal Hvorecký (1974) pri príležitosti propagácie svojho ďalšieho románu v rozhovore pre denník SME povedal: „Naša literatúra je mladá, aj väčším jazykom a kultúram trvalo dlho, kým si vypestovali vyspelú románovú formu. My to naplno robíme päťdesiat rokov.“

Redukce člověka na nástroj, který se dá vykořisťovat, postihla masy na všech kontinentech jako nikdy předtím. Co dělat? Znovu zavést, restaurovat třídní vědomí proletariátu, což je, jak jsem řekl, devadesát devět procent obyvatel světa. Je to o to důležitější, že kapitalistická buržoazie třídní vědomí má, kapitalisté vědí, že jsou kapitalisté. Proletariát to neví. Rekonstruovat třídní vědomí proletariátu, třídní boj, třídní nenávist, to je úkol, který je třeba provést. Každý podle svých možností.

Recenzia zbierky Pavla Ctibora Silentbloky.

Atmosféru nakoniec úplne rozladilo vlažné vystúpenie známej kapely Big Bastard Beat Band of Bratislava. Symbolické hádzanie paradajok stálo jedného z málo početného pozostatku diváckej spoločnosti, zhodou okolností viacnásobného finalistu súťaže Poviedka, rozbitý nos. Napadol ho člen kapely a režisér Karol Vosátko. Ostáva len veriť, že celé úsilie organizátorov stálo za tento atraktívny happening.

........a mimo jiné na základě těchto zkušeností
se pokouší čtenářům nahlodat jeden z nejpůsobivějších obrazů
původních amerických obyvatel – představu indiána coby ušlechtilého divocha,
žijícího v harmonickém souladu s nedotčenou přírodou.

Logika väčšiny dystopických diel, ktoré v skutočnosti nehovoria o konci sveta, ale iba o agónii, o duchovnej bezradnosti Západu, teda značne kríva a sebavedome zavádza. Jednak preto, lebo ako budúcnosť ukazujú to, čo je vlastne už prítomnosťou pre zbedačené masy tzv. tretieho sveta, a jednak preto, lebo nádej, ktorú ponúkajú, nemožno považovať za nič iné, len za pokračovanie tých praktík a metód, ktoré vedú ku kolapsu civilizácie. Hovorím o nádeji vsadenej do detí, o nádeji, že naše deti sa budú správať podobne ako my.

S prózou a poéziou je to asi tak, že väčšmi ma bavia vedecké teórie, prípadne teória a dejiny hudby, dejiny výtvarného umenia, texty výtvarníkov... Považujem ich často za vydarenejšie, presnejšie, jadrnejšie ako všelijakú oficiálne uznávanú, ovenčenú, glorifikovanú literatúru - a z tejto pozície sa mi zdá nezmyselné riešiť napríklad to, či moje básne nesmerujú skôr do prózy a prózy zas niekam do poézie... Aj v poézii aj v próze sú určite pravidlá hry, ktoré mi jednoducho nevyhovujú, a tak zostávam kdesi „medzi“, kombinujúc z oboch to, čo sa mi práve hodí.

O prístupe k poézii.

Reflexia českej príručky genderovo korektného vyjadrovania, ktorá je na stiahnutie tu: http://www.msmt.cz/socialni-programy/kultura-gende...