Články, ktoré nás zaujali

Pred 15 rokmi ste v rozhovore pre Aspekt povedali, že ste pesimistka vo vzťahu k vojne, politike aj feminizmu. Vo vašich knihách je však aj veľa optimizmu...
„Máme demokraciu, ale ešte nedozretú. Máme aj kapitalizmus, ale je to kovbojský kapitalizmus. Ženy sú emancipované, no zároveň sú ohrozené ich práva atď. To sú dôvody na to, aby som bola pesimistkou, ale aj optimistkou, lebo existuje nádej, že sa to zmení. Za čias komunizmu žiadna taká nádej neexistovala."

Pre niektorých autorov je domácky vyrábaná produkcia (často sa blížiaca k artist´s book) protestom voči skomercionalizovanej literárnej prevádzke či hlučnému samoprezentovaniu na internetových blogoch.

V literatúre si najlepšie počínal Banskobystričan Miroslav Kapusta s básňami Aj Boh visí na skobe, Dhaulághiri, Triptych Epigramy spod troch vŕškov. V próze vynikol autor spod Tatier píšuci pod pseudonymom Jašek Bialy s dielom Alexander, za ktoré dostal aj Cenu chatára Rainerovej chaty. Na tretej priečke sa umiestnila Danica Božová zo Svitu, autorka práce Baba a jej tajomstvá.

O dva roky neskôr vydáva Válek svoju najlepšiu, najkompaktnejšiu, najexplozívnejšiu zbierku Milovanie v husej koži. Je to podľa mňa jedna z najúžasnejších knižiek slovenskej poézie vôbec. Explózia básnických obrazov, ohňostroj metafor, mnohovrstevnatosť, ktorej každú chvíľu hrozí zrútenie sa do seba, a predsa verše také priezračné a zrozumiteľné: „Ako keď prší.“

Nevyrovnanú kvalitu nadrealistickej poézie treba hľadať okrem talentových dispozícií autorov a osobnostných mánk najmä v tom, že nadrealisti nedokázali prijať striktnú askézu medzinárodného surrealizmu, že boli nedôslední vo svojej odvahe, že boli ukotvení v poetizme, ktorý v tom čase prežíval svoju regresiu, že už od začiatku hľadali cestu ku kompromisom.

Srdcia štyroch sú maximálnou desakralizáciou komunistickou nomenklatúrou presadzovaného modelu spoločnosti a pátraním po génoch zla. Marx pri projektovaní svojej novej, spravodlivej spoločnosti veril, že ľudstvo musí vyhynúť, aby sa zrodil nový človek nezaťažený minulosťou, ktorý nebude vedieť, čo je vykorisťovanie, ani poznať súkromné vlastníctvo. Nikdy sa však nevyjadril, ako by malo ľudstvo vyhynúť. Sovietsky režim na čele s Leninom a Stalinom však jeho slová interpretoval doslovne.

Na jeho prózy sa dávala nálepka existencializmu, a boli naozaj poznačené touto dobovou pečaťou, ale bola to syntéza západného (camusovského) existencializmu a slovanského, dostojevskovského pocitu tragickosti. Jeho prvé tri knihy sú plné literátskosti, nepravdepodobných situácií, ktoré kritiku tak iritovali, schválností, surrealistickej záľuby pre bizarno, ale cez všetku umelosť preniká silná empatia s jeho postavami.

Akosi sa nemôžem zbaviť pocitu, že Barack Obama dostal šancu len preto, aby sa mohol znemožniť, a aby bieli americkí kápovia mohli definitívne zabaliť celú „čiernu otázku“ ako vec raz navždy vyriešenú. A triumfálne povedať: „Vidíte? Neverili ste. A pritom sme vám hovorili, že čierni sú podradní. Pozrite na tú spúšť.“

recenzia na román Pavla Vilikovského "Vlastný životopis zla"

Práve tým nedorozumením vzniká nový význam. V literatúre je to legitímny postup. Lebo čo znamená niečomu rozumieť? Je to akási hra medzi čitateľom a knihou. Spoločné objavovanie zmyslu knihy. Nie je to o tom, že ja si niečo doma vymyslím a vy to musíte nájsť. Porozumiete len niečomu, a tak je to správne.