Rankov: Neviem, prečo je jeden dlhý príbeh zaujímavejší ako 25 kratších

Slovenský spisovateľ Pavol Rankov je jedným z autorov, ktorí minulý týždeň získali v Bruseli historicky prvú Cenu Európskej únie za literatúru. Víťazov z dvanástich krajín Európskej únie vyberali národné komisie. Rankov zaujal románom Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy).

06.10.2009 19:53 , aktualizované: 23:47
Pavol Rankov Foto:
Spisovateľ Pavol Rankov.
debata

Pomáhajú literárne súťaže pri predaji kníh?
Myslím si, že áno. Vlani aj v tomto roku som sa podieľal na organizovaní Žilinského literárneho festivalu (práve prebieha v Žiline až do 11. októbra, pozn. red.). Keď sme tam chceli pozvať niektorých autorov, ktorí práve v tom roku boli finalistami slovenskej literárnej ceny Anasoft litera, tak sa stávalo, že ich knižky boli vypredané. To znamenalo, že vďaka nominácii ich knižka vyvolala väčší záujem čitateľov. Istým spôsobom to svedčí o určitej devalvácii literatúry. O tom, že je odkázaná na tieto doplnkové služby, na mediálnu podporu. Žijeme však v takej ére, kde existuje to, o čom sa hovorí v médiách. A to, čo je v médiách, je potom zaujímavé, dokonca aj pre čitateľov literatúry.

Čo pre vás znamená Cena Európskej únie za literatúru? Má okrem zviditeľnenia aj iný praktický dosah?
V prvom rade je to zviditeľnenie. Keď Európska komisia, tak ako hocikto iný, vyhlási súťaž, robí okolo nej nejaké promo. Táto cena však prináša aj ďalšiu možnosť, ktorá je pre mňa oveľa zaujímavejšia. Je to možnosť, že v rámci európskych grantov bude vyčlenená špeciálna podpora na preklady víťazných kníh. Je pre mňa dôležité, aby v prípade záujmu zahraničného vydavateľa mohla moja kniha vyjsť aj v nejakom ďalšom jazyku. To je pre mňa na tejto cene zaujímavé.

Cenu ste dostali za román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Myslíte si, že môže osloviť aj čitateľov inde v Európe?
Táto otázka sa vždy týka kníh, ktoré sú viazané na lokálne fakty alebo dejiny. Keď sa pozrieme na zahraničné knižky, ktoré boli populárne aj na Slovensku, mnohé z nich neponúkajú len literárnu hodnotu, ale čitateľ sa z nich dozvie aj isté fakty. Úlohou románu by nemalo byť to, že podáva historické fakty. A mnohí čitatelia majú radi, keď okrem fiktívneho príbehu dostanú aj isté penzum faktov. V tomto zmysle môže byť aj moja knižka, ktorá je úzko viazaná na slovenskú históriu, pre istý typ zahraničného čitateľa zaujímavá.

Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) je vaším prvým románom, predtým ste vydali tri zbierky poviedok. Prečo ste s románom čakali tak dlho?
Na slovenskom predaji tejto knižky som sa presvedčil, že čitatelia majú väčší záujem o romány ako o poviedky. Každý vydavateľ to vie, ale nikto nedokáže celkom presne povedať, prečo to funguje tak, že jeden dlhý príbeh je zaujímavejší ako 25 kratších. Stále sa považujem skôr za poviedkového autora, ale písanie románu je tiež zaujímavá skúsenosť. Keď som písal poviedky, snažil som sa písať o veciach, ktoré boli v rozpore s logikou každodenného života, boli iracionálne. A v období, o ktorom v románe píšem, v rokoch 1938 až 1968, sa v slovenských dejinách stalo toľko iracionálnych vecí, že som sa rozhodol nahustiť ich do jednej knihy. História tu tvorí svojbytný absurdný príbeh, svojbytnú, svojím spôsobom fiktívnu líniu tej knižky. Hoci sú to pravdivé dejiny, určitým spôsobom sú neskutočné, neuveriteľné.

Slovenské národné divadlo chystá adaptáciu vášho románu. Aký máte pocit z toho, že na divadelných doskách ožije vlastným životom, nad ktorým už nebudete mať kontrolu?
Napokon sa to skončilo tak, že adaptáciu sám píšem, hoci som mal byť len konzultant a neskôr spoluautor. Pôvodne som si na to vôbec netrúfal. Divadlo a drámu považujem za čosi oveľa komplikovanejšie, ako je literatúra. V divadle musíte v každom obraze povedať nejakú vtipnú pointu, niekoho uraziť alebo vyvolať hádku. V literatúre to tak našťastie nemusí byť. Divadlo si žiada úplne iný, agresívnejší tok príbehu. Úloha dramatika je pre mňa takisto zaujímavá skúsenosť, ale v tejto chvíli ju neplánujem ešte niekedy v budúcnosti využiť. Je to pomerne vyčerpávajúca činnosť.

debata chyba