BRATISLAVA. Vo veku osemdesiatsedem rokov zomrel jeden z posledných príslušníkov druhej generácie slovenských profesionálnych literárnych vedcov - profesor Miloš Tomčík (19. 9. 1922 - 15. 10. 2009).
Bol významný kritik a historik slovenskej literatúry 20. storočia, slovensko-českých literárnych vzťahov, autor mnohých monografických prác, štúdií, skrípt, stredoškolských učebníc, spoluautor akademických a iných kolektívnych dejín slovenskej literatúry, učiteľ niekoľkých pokolení na filozofických fakultách Komenského a Karlovej univerzity, vedecký pracovník Literárnovedného ústavu SAV. Intelektuál, ktorý stelesňoval tú časť slovenskej kultúry, ktorá chcela byť otvorená svetu, Európe, ktorá sa nechcela uzatvárať do ideologického či etnického geta, na Slovensku dvojnásobne nebezpečného.
Jeho generácia bola po druhej svetovej vojne vrhnutá do zložitých, často protirečivých pomerov, v ktorých jedna totalita vystriedala druhú, pričom päťdesiate roky ju vytrhli rovno z koreňov. Miloš Tomčík, ktorý sa metodologicky základne vyprofiloval na modernom štrukturalizme, prišiel so svojím vedeckým debutom (monografia Slovenská nadrealistická poézia, 1949) do čias, ktoré najmenej žičili nezávislej vede, ktorú štrukturalizmus vtedy priamo exemplárne predstavoval. Boli to roky, ktoré nepriali skúmaniu vnútorného vývoja literatúry, naopak - absolutizovali jeho ideologizáciu.
Pre časť literárnych vedcov, ktorí nechceli rezignovať, to bol čas „úniku" do literárnej historiografie. Literatúra 20. storočia, ktorá sa stala Tomčíkovou vedeckou doménou, však bola vždy v nebezpečenstve ideologických deformácií. Spoľahlivý hodnotový systém, ktorý si Miloš Tomčík od začiatku budoval, musel preto rozširovať zaužívané dobové bipolárne chápanie vývinu literatúry 20. storočia o pluralitnejšiu koexistenciu smerov a autorov. Do nej sa zmestil rovnako Novomeský i Smrek či Lukáč, Beniak, Milo Urban i ľavicová avantgarda, nadrealizmus s vitalizmom, neosymbolizmom či poetizmom, ako to dokumentujú texty viacerých jeho kníh (Na prelome epoch, 1961, Básnické retrospektívy, 1974, Poézia na križovatkách času, 1983, Tvorba a kritika, 1987), rozšírené často o slovensko-český medziliterárny kontext (Literárne dvojobrazy, 1976, Epické súradnice, 1980), respektíve o širšie európske súvislosti.
Práve toto vančurovské vedomie súvislostí bolo Tomčíkovou obranou pred zjednodušeniami, ktoré sa pred vedu, nielen literárnu, často stavali ako neprekročiteľná bariéra. Nebol typ polemika, skôr systematika a uváženého interpreta autorov, diel, smerov zložitých čias 20. storočia. Tento typ syntetika, rešpektujúceho vnútorný vývin literatúry aj jej spoločenský kontext, vychádzal z presvedčenia, že kultúra a literatúra osobitne majú v spoločnosti nezanedbateľné posolstvo.
Súčasťou historického odkazu tohto posolstva a onoho vedomia súvislostí sa stáva dnes i uzavreté dielo profesora Miloša Tomčíka. Budú z neho čerpať a rozvíjať ho i nasledujúce generácie.
Posledná rozlúčka bude dnes o 11.00 h v bratislavskom krematóriu.
Autor: Rudolf Chmel
