Kniha týždňa: Zasa, znova, nanovo

Pavel Vilikovský nepotrebuje s každou novou prózou budovať aj nový prozaický svet. Často si celkom dobre vystačí s tým, ktorý stvoril už pred pár desaťročiami. Stále má dôvody sa doň vracať, stále je v ňom čo robiť, stále je čo skúmať a – vo Vilikovského prípade najmä – stále je tu o čom pochybovať.

01.11.2009 11:00
debata

Tak je to aj s novou knihou Vlastný životopis zla, zloženou z dvoch zdanlivo samostatných, a predsa nenápadne prepojených častí. Tie nesú názvy Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. a Dlhá extrémna osamelosť Márie M. Už tieto názvy jasne avizujú príbuzenský pomer k dávnejším autorovým prózam, v tomto prípade najmä k novele Extrémna osamelosť, ktorá pred dvadsiatimi rokmi zostala tak trochu nepovšimnutá vo Vilikovského známej knihe Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.

Zo spomenutých názvov častí vieme vyčítať aj hlavnú tému novej knihy. Je ňou, samozrejme, osamelosť, taká typická vlastnosť Vilikovského prozaického sveta. Aj v tejto knihe sa osamelosť berie takmer ako štandardný, očakávaný stav človeka. Svojím osobitým spôsobom sú v tomto svete osamelé prakticky všetky postavy, ktoré má čitateľ možnosť spoznať dostatočne zblízka. Ak je osamelosť vlastne normálna, bezpríznaková, pretože všeobecne rozšírená, tak potom zaujímavá, hodná skúmania i písania akoby bola už len osamelosť extrémna. Napríklad osamelosť muža, ktorý je postavený pred veľkú morálnu dilemu bez možnosti správneho riešenia, či osamelosť matky, ktorá sa po krádeži peňazí naveky stratí nielen policajtom, ale aj svojej rodine.

V skutočnosti – a to je opäť príznačné nielen pre túto autorovu knihu – je však konštatovanie osamelosti postáv len odrazovým mostíkom k iným, menej zjavným, no o to dôležitejším problémom. Tým najdôležitejším je – zasa, znova, nanovo – hľadanie naozajstného citu či aspoň stopy po ňom. Ako to už vo Vilikovského svete býva, ten cit sa paradoxne hľadá na tých najnepravdepo­dobnejších miestach, dokonca aj v samotnom Zle. V tomto prípade vo veľkom, goebbelsovskom zle, ale aj v malom, učiteľsko-úradníckom, našom zle.

Vo Vlastnom životopise zla vystupuje celý register typických Vilikovského postáv – zločinci (v rozpätí od slovenskej socialistickej defraudantky, cez českého masového vraha až po veľkonemeckého ministra propagandy), špióni (tiež niekoľko druhov), ale aj detektívi – ten skutočný tu na rozdiel od predchádzajúcich Vilikovského detektívov už ani len nepredstiera akési vyšetrovanie, je na dôchodku (predsa len, čas beží aj vo Vilikovského spisovateľskom svete) a záujem o staré prípady radšej prenecháva svojmu priateľovi, nadšenému amatérovi. I ten si však počína podobne ako detektívi z minulých autorových kníh – ani on netúži páchateľa nájsť, chcel by ho len spoznať, porozumieť mu. O toto tu totiž ide: „Svet by bol zaujímavejší, keby sme sa jeden o druhého viac zaujímali,“ pomyslí si detektív amatér v závere románu za dverami, ktoré práve zabuchol jeho zrejme jediný priateľ. Použitý podmieňovací spôsob je v tejto vete v takejto situácii celkom namieste.

Napokon, o tomto svete si už od začiatku knihy nemusíme robiť nijaké ilúzie. Všetko podstatné sa o ňom spolu s hlavným hrdinom dozvieme už na prvej strane textu: „svet je bezmyšlienkovité Božie odpľutie“. Žiadny podmieňovací spôsob.

V tomto svete nielen že bez myšlienky, ale najmä bez zmyslu žijú postavy, ktoré stratili pocit vlastnej autentickosti a mnohé dokonca aj vlastné meno. Niektoré oň prišli dosť nevinne, dostali namiesto neho celkom milú prezývku, iné si meno radšej zmenili, no a ďalšie dostali proti svojej vôli od toho sveta nové, ale je to „také hlúpe, neskutočné meno“. Bodaj by aj nie, keď je to meno krycie.
Čo sa dá v takomto svete naučiť? Že sa v ňom nedá vyhrať. Zato prehrať sa dá hneď na niekoľko spôsobov. Čestne alebo menej čestne. Vkusne alebo nevkusne. Múdro alebo hlúpo. Malí ľudia žijúci vo veľkých dejinách dobre vedia, že tie „dejiny na nás serú“. Nie celkom rovnako sa však s týmto hlbokým poznaním vyrovnávajú.

V tomto svete nie je vlastne nič v poriadku – a ak aj na chvíľu niekde zavládne harmónia, napríklad medzi telesným a duševným, je to harmónia podozrivá – so svojím telom je tu navidomoči spokojný akurát tak eštebácky dôstojník. Tí ostatní vnímajú svoje telá viac ako čosi cudzie, čo si žije vlastný život: „Tak sa telá chvíľu zhovárali, samy so sebou, samy pre seba. Karsten s tým svojím vnútorne nesúhlasil, ale márne.“

V tomto svete nie je tak úplne v poriadku dokonca ani láska. Tá sa tu vníma ako nedôveryhodný príbeh, v ktorom my sami chceme hrať úlohu tých dobrých a citlivých. „Prečo zo všetkých živočíchov jedine človek potrebuje k páreniu príbeh?“ trochu prisilno sa pýta hlavný hrdina, keď sa pripije. Láska je tu nedôveryhodná najmä preto, že je príliš veľká, patetická, vhodná napríklad aj pre Goebbelsovo dojímanie sa nad sebou samým. Ak si aj Geobbels môže z lásky konštruovať svoj veľký príbeh, stáva sa samotná láska podozrivou zo spolupáchateľstva.

Svet tejto knihy nie je pekný, ale je uveriteľný. Nie je príjemný, ale je skutočný. Je to svet autorom vopred naplno zažitý, takže si ho ako čitatelia môžeme následne naplno zažívať tiež. Živým, ľudským robí tento svet najmä Vilikovského jedinečný zmysel pre detail. Záujem o tie najmenšie, najobyčajnejšie veci, ktoré literatúra zväčša prehliada. Schopnosť uvedomiť si „hrčky uvoľnených nitiek a smetia“ vo vrecku. Alebo len tak na okraj situácie umiestnený nenápadný detail historický, ktorý nás spoľahlivo prenesie v čase na začiatok 50. rokov, teda ešte pred reformou slovenského pravopisu: „Ale kravy sú,“ najprv ticho sama pre seba pohýbala perami, „ženského rodu. To bude pásly sa s ypsilonom. Nie?“

Táto kniha je o zle. O stelesnenom zle. O vlastnom životopise zla. Ale aj o neistom cite, ktorý možno je, možno nie je kdesi hlboko pod všetkým tým zlom. Našťastie, ani s tým zlom to v tomto svete nie je také úplne isté. Veď predsa: „Jediné, čo sa o tom všetko dá povedať, je: možno.“ Ak je to všetko, čo sme sa o tom svete naisto dozvedeli, bude zrejme ešte aj nabudúce dôvod vrátiť sa doň a skúmať ďalej.

Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla. Kalligram, Bratislava 2009

debata chyba