Sloboda písal spôsobom, ktorý sa označuje ako postmoderný, a to v rokoch, keď o postmoderne na Slovensku nikto ani nechyroval. On sám by sa však tomuto označeniu bránil. A v jeho textoch chýba azda to najhlavnejšie, to povestné žmurknutie autora: pozor, milý čitateľ, to, čo čítaš, nie je nič viac, len text. Slobodov štýl je všetko možné, len nie textová hra, všetko, čo do kníh dal, prežil na vlastnej koži, poctivo zaznamenal aj tie najhoršie myšlienky a pocity.
Často sa zdá, že sa písaním akoby zbavoval všetkého zlého. Keďže mal zložitý vnútorný život aj vzťah k bohu či Bohu a náboženstvu, možno to považovať aj za druh spovede. Spovede, ktorá sa mnohým môže zdať šokujúca, pre niekoho narcistická alebo pozérska, treba však priznať, že je fascinujúca. Slobodu buď milujete alebo ho prestanete v hneve čítať po prvej strane. Hoci napísal niekoľkostostranové romány, nebol to nikdy klasický príbeh vhodný na čítanie na pláži alebo na sfilmovanie.
O jedinej knihe básní, ktorú vydal, sa prakticky nehovorí, ale nie preto, že by bola zlá, ale že len ťažko vyhovuje školským názorom na to, čo je poézia. Skvelé poviedky, pre mnohých to najlepšie, čo Sloboda napísal, programovo polemizovali s pravidlami tohto žánru. Nehovoriac o divadelných hrách.
Pri Slobodovi platí aj okrídlené Nomen omen – celý život bojoval za svoju slobodu, ako človeka aj ako autora. Bojoval s cenzúrou, konvenciami a zadubenosťou rodnej dediny a Slovenska. Azda najväčším nepriateľom mu bol jeho intelekt, ktorý ho vyraďoval zo spoločnosti, v ktorej bola ideálom priemernosť, analytický um mu ničil aj posledné ilúzie o tom, že svet a život v ňom má zmysel a cieľ.
Aj v románe Krv, ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1991, Sloboda píše, ako žil. Píše o živote s psychicky chorou manželkou, vyrovnáva sa s nežnou revolúciou, ktorá pre kedysi presvedčeného marxistu a komunistu priniesla protichodné pocity. Ako komunista veril, že socializmus by mohol pokračovať, ako rozumný človek však obhajoval vznik strednej a bohatej vrstvy. Sloboda sám o svojich knihách napísal: „Bude tento môj román aj pamäťový, zmiešam sny a realitu, aby to bolo pekné.“ Je jedno, o ktorom románe hovoril, platí to prakticky pre všetky, teda aj pre Krv a najlepšie to vystihuje, ako tvoril.
Písal celé stohy strán a namáhavo zachytával svoje názory na politickú situáciu, náboženstvo, susedské a rodinné vzťahy, vyznával sa z lásky k otcovi a protichodného vzťahu k matke, vyrovnával sa s démonom alkoholizmu, priznával milostné dobrodružstvá s inými ženami aj napríklad to, ako sa stal spolupracovníkom ŠtB. Táto pasáž v knihe vyznieva veľmi kajúcne a navyše aj tragikomicky. Nie, Sloboda sa nesnažil zmenšiť svoju vinu. Iba sa mu medzi písmenká dostalo všetko tragické aj smutnokomické z doby, keď si nikto nebol istý, či jeho spolupracovníci, priatelia alebo dokonca najbližší z rodiny na neho nedonášajú.
Zaujímavú vrstvu románu Krv tvorí Slobodovo prekliatie – alkohol. Spomína na obdobia pitia, na ťažké pobyty na protialkoholickom liečení, na alkoholizmus svojej matky, ktorej nevedel odpustiť, že sa rozviedla s otcom a nikdy sa k nemu nevrátila. Ako sa na nejakej ľudovej veselici zoznámila s mužom, ktorý sa nemal ako dostať domov, tak u nej prenocoval a zostal u nej dvadsať rokov. A keď zomrel, gazda, ako sám seba Sloboda v románe nazýva, plakal nad truhlou cudzieho chlapa a ako sa hanbí, že na pohrebe otca, ktorého mal veľmi rád, neplakal. Alkohol si neodopieral ani jeho zať, pre jeho výčiny sa Slobodova jediná dcéra musela aj s dcérou presťahovať k svoje starej mame.
Krv je aj úľava starnúceho muža, že ho opúšťa sexuálny pud. Ako výrečný človek nemal núdzu o ľúbostné dobrodružstvá, vždy ho však trápilo, že je manželke neverný, na staré kolená ho však ženy prestali zaujímať a pociťoval to ako oslobodenie.
Krv ako väčšina jeho kníh sa stretla s rozporným prijatím. Vyčítali im chaotickosť, roztrieštenosť, protichodné závery a po roku 1989 najviac klali oči autorove komunistické postoje. Nezriedka sa o ňom hovorilo aj ako o grafomanovi, dokonca aj jeho priatelia si mysleli, že píše pod svoju úroveň. Mohla za to však neistota, pre ktorú nechal redaktorom vydavateľstiev až macošsky narábať s jeho rukopismi, stávalo sa, že dovolil vyhodiť celé desiatky až stovky strán – román Uršuľa vo vydavateľstve zoškrtali na tretinu. Vyzeralo to, akoby si svoje texty vôbec necenil.
Vyzerá to ako nevšímavosť, ale je to veľká a ťažko vybojovaná pokora, vyplývajúca z toho, že napriek rozháranosti bol hlboko veriacim človekom, neistota paradoxne bojujúca s hrdosťou a vedomím vlastnej ceny. Nečudo, že ustavičný boj o zdravý rozum a o svoje miesto vo svete a v literatúre, hoci odmietal status autora ako svedomia národa a morálnu autoritu, ktorá zabezpečuje umelcovi slávu a cenu pre to, čo vykonal na poli národnom a štátnom. Na sláve mu azda záležalo zo všetkého najmenej, dokonca vtedy sa prejavovala jeho hanblivosť. Je povestné, ako sa vykrúcal, keď mal na krstoch uvádzať do života svoje knihy, ako sa neprestajne ospravedlňoval z čítačiek, autogramiád a besied v knižniciach. Naopak, často a rád viedol ohnivé filozofické debaty o filozofii a náboženstve, politike a susedských vzťahoch.
Dnes, štrnásť rokov po jeho smrti, ešte stále nemáme uzavreté jeho dielo, doteraz nevyšli celé jeho denníky, ktorých písaniu sa venoval celé desaťročia, možno až potom sa ukáže, že čriepkovitosť a roztrieštenosť je spôsob, akým systematicky túžil vyjadriť komplexnosť svojho pohľadu na život a svet. Vyčnieva spoza nich monumentalita Slobodovho životného a literárneho snaženia. Snaženia bez príkras poctivo opísať zahanbujúcu dobu socialistického režimu a úprimne ukázať a vyrovnať sa so svojou účasťou na nej. Jeho romány by sa mali čítať ako jedna veľká kniha.
Ktovie, či sa toho Rudolf Sloboda dočká. Na konci Krvi je totiž takmer prorocká veta: „Teší ho jedno: jeho boj bude večný.“
