Dekonštrukcia

0 hlasov

„Čo vám je?“

 

Muž (Anonym) sedel na obrubníku, neprítomne hľadel na cestu zvlnenú v sparne horúceho popoludnia, žmolil v rukách prázdnu škatuľku od cigariet. Vypadla mu z trasúcich sa prstov. Ešte vo vzduchu sa ju snažil zachytiť, zúfalé gesto pripomínajúce márne pokusy horolezcov naposledy sa chytiť výčnelku ostrej skaly pred pádom. Podupkával nohou. Otočil sa a pozrel sa na malého, asi desaťročného chlapca, ktorý ho priamosťou otázky zaskočil.

 

„Nechaj ma. Bež.“

 

Chlapec (Anonym2) vzal zo zeme úlomok chodníku a hodil ho Anonymovi do hlavy. Muž sa za ňu chytil, prudkým pohybom vstal a držiac si temeno hystericky vrieskal.

 

„Čo to kurva! Malý bastard! Čo robíš?!“

 

„Čo vám je?“

 

Muž sa upokojil, usmial sa a čupol si.

 

„Bolí ma hlava.“

 

* * *

 

O päť rokov neskôr sa Anonym a Anonym2 rozvaľujú na deravom gauči. Omietka je popraskaná, zhora zateká. Na plynovom variči sa zohrieva voda. V dvoch šálkach bez ušiek je nasypaných niekoľko lyžičiek kávy. Anonym a Anonym2 zdieľajú drsné črty tváre, jazvy, monokle pod očami a obité hánky. V rohu miestnosti sa povaľuje kamera. S prievanom sa v izbe pohybujú ešte Anonymove interné pochody:

 

Keď o niečo prídeš, kľúčom je neprestať. Nabaliť na seba miznúce veci, z ktorých sa vytvorí obrovská deštrukčná guľa, čo všetko borí ako dvojičky. Len tak zistíš, že ešte existuješ. Len tak prebiješ prázdnotu z prvej straty.

 

Anonym a Anonym2 vstávajú a vychádzajú von. Anonym2 drží malú kameru. Vchádzajú do kaviarne. Stoja medzi dverami. Kýva na nich študent sediaci pri jednom zo stolov. Dopíja svoju kávu. Anonym podíde k stolu.

 

„Tak poď.“

 

Muž sa dvíha zo stola a všetci vychádzajú von.

 

„Takže ešte raz, ako je zo zadania zjavné, zachytávam konflikt. Je to ročníkovka, fakt by som to nemal dodrbať. Už si pred tým robil dobrovoľníka pre študácke filmy?“

 

„Jo, robil, boli celkom spokojní. Takže ešte raz. Čo mám presne..?“

 

No, tuto Anonym2 bude celú záležitosť natáčať. Budeš sedieť v bare, ja vojdem dnu a akože do teba drgnem. Ty sa otočíš a ja ti fingovane vrazím. Keď už som si to vymyslel, nech si to aj odohrám, nech na seba potom môžem všetko zvaliť.“

 

Usmieva sa Anonym. Študent prikyvuje. Vchádzajú do baru. Študent si objednáva vodku. Anonym naňho žmurká.

 

„Môžeme?“

 

„Môžeme.“

 

Anonym2 berie vypnutú kameru a mieri ňou na študenta. Anonym rozráža dvere baru, chytá študenta za golier a trieska mu hlavu o barový pult. Berie krígeľ a triešti mu ho o temeno. Podkopáva mu stoličku. Študent leží na zemi, Anonym ho kope do rozkroku. Študent vypľúva krv. Anonym a Anonym2 rýchlo vybiehajú z baru a rozchádzajú sa každý iným smerom.

 

O niekoľko hodín spokojne sedia v zdevastovanom byte.

 

„Počuj..“

 

Anonym si praská prsty s otlčenými hánkami.

 

„Narazili sme na seba a nikto sa nikoho nič nepýtal, držali sme hubu, intuitívne sme vedeli, čo obaja potrebujeme. Teba k tomu dohnalo bohviečo, nikdy ma nezaujímalo, čo, a viem, že ani teba nezaujímalo, čo k tomu dohnalo mňa. Ajtak ti to poviem. Mňa žena. Viem, zúfalo neoriginálne. Ale.“

 

Anonym si nalieva šálku kávy, počas metodickej pauzy si horúci okraj prilkladá k perám a niekoľko mililitrov prelieva dole hrdlom.

 

„Začala robiť kurvu. Na truc. V agentúre. Legálne. Nenávidí ma. Tak skurvene ma nenávidí.“

 

Anonym2 sa uškŕňa. Odhaľuje tým niekoľko vybitých zubov. V jeho mladej tvári sa odráža čosi neurčité a matné, čo mávajú v tvárach starí alkoholici, noční strážnici, bezdomovci alebo revízori v metre. Akoby bol potiahnutý imaginárnou jazvou, ktorá vraví „Medzi nich patrím. S nimi som vyrastal. S nimi umriem. S vami nič nemám, dajte mi pokoj.“

 

„Takže potrebujeme nejaké peniaze.“

 

Anonym kýve. Má toho chlapca rád. Jeho reakcie veci nikdy nekomplikovali, len uľahčovali. Všetko chápal. Šíril mlčanie.

 

* * *

 

Anonym a Anonym2 sedeli na ploche tvorenej spľasnutou kartónovou krabicou. Pred nimi položený klobúk. Anonym držal gitaru, Anonym2 fúkaciu harmoniku. Ešte pred tým, ako sa Anonym dostal do fázy strácania a miznutia, mal hudbu ako jedno zo svojích najväčších hobby. Hral v dvoch garážových alternatívnych punkových kapelách: Marvin in the Fridge a Swing in Jeans. Vytvorili si stály okruh fanúšikov, ktorí si mýlili pojem „patetický“ a „epický“. Teraz pevne dúfal, že na žiadneho z nich nenarazia. Chcel sa vyhnúť zbytočným konfrontáciám z obdobia, keď ešte bol a boli veci, ktoré mal. Naučil Anonyma2 základné harmonikové melódie, ktoré adaptoval na punk a hral niektoré zo svojich starých vecí:

 

 

 

žitie býva občas

až podozrivo živé,

silné, ako odgrgnutie

po štrnástom pive,

keď sa celá posteľ trasie

v nukleárnej zime

a nápisy na billboardoch

provokujú: žime! Žime!

 

Stále sa to ku mne vracia!

Nekonečná rezignácia!

Čo s ňou spravím?!

Pozliepam ju?! Omotám ju fáčom?!

Ale keď tak uvažujem, na čo?! Na čo?! Na čo?!

 

Na póry sa lepí hmota

tečúceho skla!

Žiarovka je vypálená,

hoci nepraskla!

Teraz, keď to najviac nechcem,

čas sa zastavil!

Vo vetre si ladne vejú

hrdé zástavy!

 

Keď nikto nešiel okolo, prestali hrať. Anonym2 sa uškrnul.

 

„Hral si dobré sračky.“

 

„Viem.“

 

Pozreli sa na klobúk naplnený mincami. Všimli si siluetu človeka blížiaceho sa ich smerom. Opäť začali hrať. V očiach sa im rozsvietili nepatrné iskričky, keď sa nad klobúk zohýbal muž v obleku a z tučnej peňaženky vyťahoval bankovku. Boháč so záchvatom altruizmu spôsobeným dojímavým výjavom otca a syna, ktorí sú nútení si zarábať na ulici na živobytie. Anonym kývol na Anonyma2 a prudkým výpadom krku gitary vrazil mužovi do rozkroku. Ten sa zohol, držiac sa na poranenom mieste. Anonym2 zobral peňaženku, Anonym klobúk a gitaru a obaja utiekli preč.

 

Sedeli v zdevastovanom byte a počítali peniaze. Anonym zobral polovicu a vložil si ju do vrecka roztrhaných džínsov. Ľahol si a zaspal pri zvuku áut prebiehajúcich po ceste pod oknami bez skla. Keď sa na druhý deň zobudil, Anonym2 bol preč, zrejme kupoval jedlo alebo niekde šíril univerzálnu deštrukciu, šíril ticho a nič. Anonym sa prezliekol do čistého oblečenia, trochu sa upravil a vyrazil smerom k agentúre, kde pracovala jeho bývalá žena.

 

Prezeral si katalóg s ponukou. Dával si na čas, veľmi pomaly fajčil cigaretu a tváril sa, že premýšľa a dôkladne zvažuje výber. Potom si vybral. Dostal kľúčik od izby a vyšiel hore po schodoch. V izbe bola posteľ. Na posteli ležala ona. Zbadala ho. Zarazila sa. Kúsok nad ňou bola zavesená obrazovka, v ktorej bežal čiernobiely pornografický film z dvadsiatych rokov.

 

(((Izba. Interiér. Hrubo nalíčená žena s chlpmi v podpazuší varí kávu. Domov sa vracia manžel, tridsiatnik v obleku, fajčiaci bezfiltrovú cigaretu.

 

„Miláčik, som doma!“

 

Žena sa usmeje, podáva manželovi šálku kávy. Manželovi sa šálka vyšmykne a padá na koberec. Žena sa po šálku zohýba, manžel k nej zozadu pristupuje a chytá ju za boky. Žena sa postaví, strieľa manželovi facku.

 

„Prasa. Veď som oblečená!“

 

Podmaz tvorí rýchla klavírna hudba. Miesto dialógov titulky.

Žena sa vyzlieka. Muž sa vyzlieka. Skladá kompliment jej novému účesu. Vyťahuje prirodzenie. Žena sa zarazí:

 

„Miláčik, za oknom je opäť ten neger!“

 

Muž si naťahuje nohavice, berie zo skrinky brokovnicu a naháňa černocha po plantáži. Vráti sa, pomiluje sa s manželkou. Na obrazovke sa objavuje nápis: „Nigger free erotica – best erotica! Support the KKK.“)))

 

„Staré dobré časy, čo?“ pokýval hlavou smerom k obrazovke. „Staré dobré časy. Ani tie naše neboli zlé.“

 

Žena naňho len nemo hľadela. Natiahla sa nad hlavu a obrazovku vypla: „Čo tu chceš..“

 

„Myslel som, že si zaspomíname. Teraz žijem hmm. Tak trochu. Inak.“

 

„Nezaujíma ma, ako žiješ. Zmizni.“

 

„Dnes som všeličo. Tak čo. Aké sú služby?“

 

Nešlo mu o fyzickú rozkoš. Z tej už potešenie nemal. Ani pudy mu nepracovali. Hnal ho už len jeho vlastný, dekonštrukčný pud. A účel bola dekonštrukcia jej nového života a vysnívaného zamestnania. Po styku jej s úsmevom za nohavičky strčil zväzok bankoviek.

 

„Tu máš aj trinkgelt.“

 

Odišiel. Opäť do zdevastovaného bytu. Anonym2 sedel na gauči.

 

„Ako to šlo?“

 

„Fajn. Šlo to fajn. Je dosť v prdeli. A ja idem.“

 

„Kam?“

 

„Plávať. Poď.“

 

Vyšli zo zdevastovaného bytu. Nasadli do starého volva. A šli. Až prišli na pláž. K brehu mora. Anonym vystúpil z auta a vyzliekol sa do trenírok. Otočil sa na Anonyma2.

 

„Tu končím. Ale ty pokračuj. Niekoho nájdi. Nezabudni to šíriť.“

 

„Nezabudnem,“ usmial sa Anonym2 a Anonym zmizol v rozbúrených vlnách.

 

Obrázok používateľa James Juyce
So, 30. 01. 10 - 22:21 ad Dekonštrukcia | James Juyce

neviem, toto ma nebavi - neustale pohravanie sa s bizarnostou, perifernymi postavickami a nasilim sa mi zda dost uzka skatulka, najma ak je takto popisna a pomerne priamociaro vyrozpravana - nepomahaju tomu ani formalne strategie ako kvazioriginalna praca s menami postav, filmove strihy a vclenenie piesnoveho textu a porna z 20. rokov

Obrázok používateľa andrej
Ne, 31. 01. 10 - 13:33 ad Dekonštrukcia | andrej

no jo tu som sa z toho snazil uz aspon minimalne vybacat, tocim sa na mieste

dik

Poslať nový komentár

Obsah tohto poľa je súkromný a nebude verejne zobrazený.
To prevent automated spam submissions leave this field empty.