Ako si Dema nových kamarátov našiel

Silno fúkalo. Dema sa pridŕžal zábradlia a nemohol si odpľuť. Vtáky stískali vedenia medzi zobákmi, vydesené z poryvov vzduchu, ktoré ich krídla nedokázali spracovať. Dema nedokázal spracovať prakticky nič; vietor bol len postranným efektom jeho neschopnosti. Metaforou jeho nestabilnej pozície v realite. Predznačením jeho bezcieľneho smerovania. Možností bolo hneď niekoľko.

Dvaja mladíci, momentálne sa nachádzajúci za rohom Demovej lokácie, sa vetru odovzdávali absolútne. Skákali a opäť dopadali na betón. Okopávali obrubníky, päsťami prerážali rotujúce kúdole listov. Na ktoromsi okne sa stiahli žalúzie. Pomaly, nenápadne.  Siluetu, ktorá ich operovala, bolo vidieť len vzdialene. Príliš veľa pohybu zvykne ľudí rozhodiť; najskôr vietor a potom ešte títo tu, títo dvaja hajzlíci, čo si dovoľujú zápasiť s prírodnými živlami. Zápasili by s čímkoľvek, čo by pred nich bolo postavené. Tak fungujú. Taký je ich boj. Niet im čo vyčítať, taký bol boj ich otcov a matiek, ich starých otcov a ich starých matiek. Keby sme šli v rodokmeni až ku samotným koreňom, zistili by sme, že takto jednali úplne všetci už od ich prokariotického počiatku. Mladšieho z nich, Martina, raz na strednej škole poslali za psychológom kvôli častým výtržnostiam a násilným prejavom. Chvíľu sa rozprávali o jeho myšlienkach, zázemí, trápeniach. Psychológ, obézny muž s plešinou v tenkých okuliaroch, ktoré akcentovali jeho tučnú tvár, zamyslene prikyvoval. Bol cítiť po pote, v hnedom saku a košeli pôsobil, že je v neustálom nepohodlí. So zopnutými rukami špúlil pery. A kýval a kýval a kýval. Potom sa veľavravne naklonil bližšie k Martinovej tvári: „viete, mladý muž, keby bolo na mne, ja by som všetkých cigáňov oprel o stenu a dal postrieľať ako prasatá.“ Spiklenecky žmurkol a čosi si poznačil do svojho bloku.

Poryv vetra ustal a Dema vykročil. V živote je možno váhavý, so ženami je váhavý, s peniazmi je váhavý, váhavý je aj pri kupovaní chleba, zato ale vie poriadne a rezko vykročiť. Sám pred sebou sa tým zahanbene pýšil. Vie dať rezolútne a jasne pohybom svojej ľavej nohy najavo, že sa rozhodol zmeniť destináciu. Zreteľný a asertívny pohyb, dopadnutie podrážky, zdvih druhej nohy. A dvaja mladíci. Stalo sa, že takto vykročil práve oproti nim. Myslel si, že je celkom sám, že celý svet uhol vetru z cesty a on môže sám pred sebou opäť demonštrovať toto invazívne vykročenie. A ono aha: dvaja mladíci, škľabiaci sa už z diaľky, potešení faktom, že im ktosi dal najavo, že ide ich smerom.

„Aha, kto sem ide,“ podotkol Martin. Obkľúčili Demu. Chcel ustúpiť dozadu, Marekova ruka ho nežne chytila za zátylok, akoby bol tigrou matkou zabraňujúcou v zrútení mláďaťa do priepasti. „Počkaj, počkaj, veď my nič nechceme,“ dodal Marek, obaja sa uškŕňali. „Ja len idem domov,“ skúsil Dema, snáď s dúfaním, že by  tento prostý  fakt stačil, že by agresorov mohol obmäkčiť, že by povedali, aha, dobre, my sme si len mysleli, že nám ideš pojebať matere a šíriť Islam, tak to pardon, došlo k nedorozumeniu, prosím, a šťastnú cestu. „Máš šťastie, stretol si nových kamarátov,“ pokračoval Martin a sám pre seba uznanlivo kýva hlavou. Dema sa obzeral po okolí, hľadal kútikom oka okoloidúcich, nikde nikto. „Niet sa čoho báť, naozaj. Len si si našiel nových kamarátov. Poďme robiť veci, aké kamaráti robia. Ja ti napríklad poviem, že vyzeráš ako buzerant a ty mi ukážeš stredný prst. Pivné reči. No tak poď. Vyzeráš ako buzerant! Úplný Elton John. Trčí ti z riti gitara.“ Dema váhal, vždy váhal, no teraz predsa váhl trochu inak. Ak by pristúpil na hru, ktovie koľko by sa ťahala. Ak by ju odmietol, dostal by po hube. Pozeral do zeme, dych zrýchlený.  V hrudi ľadový blok, ktorý mal napríklad vždy, keď sa ho niekto spýtal, koľko je hodín, alebo vždy, keď šiel na úrad. Lenže teraz bol blok o čosi ťažší. „No tak,“ postrčil Demu Marek, „tuto Martin ti práve povedal, že vyzeráš ako buzerant. To sa medzi kamarátmi tak hovorí.  A ty mu potom ukážeš stredný prst a obaja sa zasmejete. Ťa tu normálne naučíme, ako byť sociálny. Taká naša škola života.“ Dema nesmelo zdvihol prostredník. Marek a Martin sa začali smiať, pleskli Demu priateľsky po ramene, napätie opadlo. Dema sa neubránil úsmevu, ktorý sa rozšíril a po chvíli sa už všetci smiali spolu. Martin sa zahnal a rozbil Demovi nos. Ten sa zosypal na zem ako preplnená Billa taška medzi dverami. Spočiatku ho nič nebolelo, skôr nevedel spracovať šok vyplývajúci z faktu, že časť tela kohosi iného môže dôjsť do kontaktu s časťou tela Demu, práve takouto silou, takouto intenzitou a navyše celkom vedome. Nikdy nedokázal pochopiť, ako môže niekto niekomu ujebať. A teraz niekto ujebal práve jemu. „Čo si dovoľuješ, do piče, to komu ukazuješ, kokotko,“ prekrikovali sa dve siluety, celkom rozmazané a pretiahnuté do desivých rozmerov, videné z Demovej perspektívy zo zeme. Dema sa pozviechal, vypľul krv a vstal. Očný kontakt neudržiaval. „Prosím, chcem len ísť domov,“ vydal zo seba zajakavo. Martin sa naňho zahľadel chápavo, dokonca súcitne. „Veď o nič nejde. O chvíľu všetko prejde, uvidíš. Je krásny deň a fučí a všade sú farebné listy. Poď, pôjdeme na prechádzku. Vyzeráš, že pohyb po čerstvom vzduchu ti prospeje.“

Trojica šla po moste. Za sebou v tesnom zástupe, Dema uprostred. Martin, ktorý kráčal vpredu, sa zastavil a nahol sa cez zábradlie mosta. „Vieš plávať?“ Dema zavzlykal, padol na kolená. „Prosím, prosím, nie, ja som nič neurobil, ja s vami nemám žiadny problém. Nechcem mať žiadny problém, nie, prosím!“ Marek stojaci za Demom sa zasmial a kopol ho do rebier. Vyrazilo mu to dych; opäť sa váľal po zemi a hovoril si, že takto je to lepšie. Je lepšie prijať úder a preciťovať jeho bolesť, byť priamo uprostred diania inkasovanej rany, pomaly sa zmierovať s jej ostrou nevyhnutnosťou: je to vítaný pocit oproti tichému napätiu, počas ktorého môže úder kedykoľvek prísť a on nevie, kedy presne, vraští tvár a ľaká sa pri akomkoľvek prudšom pohybe či zmene nálady jeho nových známych. Teraz, keď už ranu dostal, ho môžu pokojne aj hodiť do Dunaja, už sa to deje a všetko, čo sa raz deje, predsa nevyhnutne o chvíľu skončí. Zdvihli ho a nahli cez zábradlie. Vlny sa v jesennom vetre zúrivo krútili, za posledné roky sem padlo zopár ľudí a neprežil ani jeden. Pobrežná hliadka naštartovala člny a vozila sa po vode, až kým neskonštatovala, že hľadané telo už je zrejme podchladené a stav nezlučiteľný so životom. Čo iné sa aj dalo robiť? Spíše sa protokol, dopije kafe s termosky a hajde naspäť k deťom. Tak na toto teraz Dema pozeral. Takéto myšlienky ním vírili. Dunajom vírili iba vlny. Marek a Martin sa smiali a držali Demu v úrovni pása. Ten sa zvíjal a protestoval. „No tak, chlapi, kurva,“ ujúkal plačlivo. „Snáď ma nezabijete, lebo máte zlý deň. Ja nechcem umrieť. Nechcem, nechcem!“ Vysmiati mladíci sa na seba pozreli. „Tak čo teda?“ začal Martin. „Jedine sa spýtať,“ odpovedal Marek a z vrecka bombery vybral vrecko s práškovou potravou pre ryby. Nasypal cez okraj za hrsť do vody. Po chvíli sa vynorila dunajská panna. Mala blond vlasy a vodeodolný make-up, glitter sa odrážal od gélových nechtov. Jediná charakteristika blízka pannám bola plutva; Dema by dokonca prisahal, že ju raz videl stáť v zástupe štetiek pred Alizé, čakajúc na podaktorého z bohatších hlavohruďov,  ktorý by ju zobral dnu na pár predražených drinkov. Na chvíľu ho dokonca pobavila predstava, aký by bol nasratý, keby mu oznámila, že nemá kundu a že peniaze míňal celkom zbytočne. Teraz bol však mytologickej kreatúre odkázaný na milosť. „Čau, Zuzi,“ oslovil ju Martin. „Očuj, jak to ide?“ Panna sa usmiala a schrúmala niekoľko fliačkov potravy. Vypľula cícerok vody, ktorý jej stiekol po silikónových prsiach. „A tak vieš, dobre. Volala som s Peťou a tá bola včera v Ministry a nemohli sme sa stretnúť tak som úplne premýšľala, že čo a chápeš, všetci úplne od veci, a ja som im že teda čo akože bude a oni že veď niekde pôjdeme pofelliť a nakoniec sme sa stretli, boli tam aj takí chlapci, asi traja, trošku sme dali vodky a redbully a nejako sme čilovali a potom som bola nejaká divná a oni že neopúšťaj sa tak som sa prestala opúšťať a šla som radšej naspäť domov loviť nejaké kapríky. A čo vy chlapci?“ „My tu premýšľame, čo s týmto jebkom. Máme ti ho hodiť?“ Panna si dala ruky v šmykľavé boky. „Prečo stále musíte byť takí agresívni? Akože ste zlatí a máte dobré srdiečko a ja to viem ale prestaňte už topiť ľudí, dobre?“ Martin a Marek poslali panne vzdušné pusinky. „My sa polepšíme.“

Sedeli v krčme, Dema uprostred. „Mal si šťastie,“ oznámil mu Martin, „ju vždy počúvnem. Neveril by si, aký ona dokáže fajčiť kokot. Kompenzuje si tú plutvu a to poctivo.“ Marek sa zasmeje. „A dá po koreň aj mňa, a to už je čo povedať.“ Objednávali panáky a liali ich do Demu. Dokonca za ne platili. Krčma bola prázdna, okrem nich bol dnu len apatický barman, psychológ, ktorý dal kedysi na strednej cenné rady Martinovi do života. Po niekoľkých panákoch Demu už výrazne knísalo. Nebol zvyknutý piť, stále si však uvedomoval vážnosť situácie. Ak sa od týchto dvoch nedostane, neskončí dobre. Alkohol stúpajúci do hlavy pridával na odvahe. Dema vedel rezolútne vykračovať, hovoril si v hlave. Tak prečo by nevedel rezolútne konať aj v iných sférach? Vzal prázdny poldecák a tresol ním o stôl. Porezal si pri tom ruku. Marek a Martin akoby sa zľakli. Nezľakli sa úplne, skôr boli zaskočení náhlou lokomóciou, neschopní reagovať ich príznačnou ľahkovážnou agresiou. Túto sekundu Dema využil. Črepinu z rozbitého poldecáku zarazil Martinovi do oka. Ten zaručal a zvíjal sa. Psychológ spoza baru zdvihol obočie. „Ale, vás si tuším pamätám, vy ste boli ten agresívny mladík. No, hovoril som, aby ste si stáli za svojím bojom. Keď nad tým tak spätne premýšľam, mohol som vám pripomenúť aj riziká.“ Marek trasie Martinom, akoby mu to snáď mohlo vrátiť oko. Dema sa zdvíha a rezolútne, rázne a asertívne vykračuje preč.  Cestou naspäť si kúpi kebab, krv z jeho prstov sa mieša s riedkou chilli omáčkou. Domov je neďaleko. Bratislava sa halí do mäkkej tmy, štetky sa chystajú nastúpiť pred Alizé a policajti v túto noc odignorujú aspoň troch pobodaných študentov. Za panelákmi zapadá slnko a psychológ čistí posledný pohár. Holuby serú na všetko,  na čo sa srať dá a vzrušene si medzi sebou hrkútajú príbeh, ako si Dema nových kamarátov našiel.