naozaj len jemná poetika očakávanej udalosti

Je veľmi vzrušujúce hľadieť na neopálené miesta na tvojom tele, tenké bledé pásiky na ramenách, na hrudníku.... Chcela si si dať vytetovať motýľa na zadok. Neviem, možno ho už máš. Tvoja matka mi nedovolí sa s tebou stretávať. Bola si sklamaná, a tak som ti namaľoval čínskeho draka. Smiala si sa, že vyzerá ako kôň, boha, naozaj vyzeral ako kôň? Malá.

Na holej pláni len vyschnutá slivka, zopár ostružinových kríkov. A v tieni slivky Ján Boleslav. Mal rozbitú hlavu, a nohy neprirodzene skrútené, vlastne celé telo bolo uložené akosi zvláštne, ruky prekrížené na prsiach, hlavu pootočenú tak, že očami akoby sledoval slnko pochodujúce horizontom. Do pol pása bol nahý, chýbali vyrezané genitálie.

Na podbrušku si mala materské znamienko. Malé, pripomínajúce zrnko kukurice. Varievala si zásadne nahá, a olej prskal, a ty si výskala, možno od radosti, možno od rozkoše. Vtedy ti stvrdli bradavky a bola si strašne nadržaná. Vravel som ti, že sa podobáš matke? Tie isté oči, tie isté prsia, akurát zadok dvakrát väčší, zúrila si kedˇ som ti ju pripomínal, prskala si ako mačka a pokúšala sa mi zahryznúť do ucha. Držal som ťa vtedy pevne, až ti zostali modriny na zápästiach. Pomaly ti prestala pulzovať veľká žila, ktorá ti navrela pri sebamenšom rozčúlení, a náhle, ako kedˇodíde búrka, si stíchla a jemne sa ku mne pritúlila. Rozplakala si sa, vedome, vedela si, že to nevydržím a rozplačem sa tiež.

Kmeň stromu bol holý, okrem zvyškov poslednej kôry, a množstva tmavých, hrdzavočervených fľakov. V korune nepriateľsky hučalo osie hniezdo, podchvíľou vchádzali veľké muchy do pootvorených úst. V dˇiaľke sa zablyslo, a na zem začali dopadať prvé ťažké kvapky. Intenzita sa vo chvíľke zdvojnásobila, voda obmývala studené biele čelo. Vietor odkiaľsi dovial zabudnutý igelit a láskavo zakryl zmrzačené telo.

“Kam utekáš, ty piča!”, reval som za ňou, a chrbát ma príšerne pálil. Opretého o strom si si ma predchvíľou vzala, na lopatkách som pocítil niečo lepkavé a teplé. A teraz utekáš, utekáš, ty malá zmija a pritom si mi sľubovala že zostaneš do konca. Ako zmyslov zbavený som hlavou udieral o kmeň, pokým mi tvár nezaliala krv. Obliekol som si bielu košeľu, a z príručnej tašky vybral skalpel. Obyčajný, studený, skalpel. Na krátky moment mnou prebehol strach a zhnusenie. Len na malú chvíľu.