O myšiach v ľuďoch aj mimo ľudí

(O tom, ako ľudia nevedia tvoriť)

 

            Zobudil som sa. Pod mojím vlhkým telom sa nachádzal ešte vlhší povrch akejsi byliny, ktorá v okolí jednoznačne potláčala rozmanitosť rastlinných druhov. Je lepkavá na dotyk. Je to neznesiteľný pocit. Vstal som zo zeme. V hlave som počul zvuky, ktoré mi spôsobovali opojenie. Gitara. Spomínam, šiel som peši a zrazu ma čosi vtrhlo do seba, to je všetko. Inak si nepamätám vôbec nič.

            Čo si len počnem? Kam pôjdem? Prišlo mi do plaču. Nebránil som sa. Som vďačný, že si dokážem rozpoznať ruky od nôh. Dva páry končatín. To je to, čo vždy ocením. Hmat mi oznamoval, že v deravých čínskych trampkách je kopa tupého kamenia, okrem iného.

            Dvíha sa vietor, ktorý už beztak v každom lese pôsobí hocijako, len nie monotónne. Ani nervózne, tento vietor mi niečo zdeľuje. Precitol som. Chladí mi pokožku, vyvstala mi husia koža. Je to hlúpy vietor. Začínam kašľať. Som napätý a neviem, čo budem robiť. Robím si priestor pre pokojné myšlienky. Divím sa, ako si všetko musím povedať. Sám seba sa pýtať: Je tu ešte niekto sám? Na všetko som sám, a to je bohužiaľ tá najbláznivejšia vec v mojom živote. Prečo som vlastne sám? Bol som sám tam, som sám tu. Som príliš osamotený na to, aby som premýšľal. Načo to všetko? Urobilo sa mi zle, a tak som si čupol.

            Cítim, že sa pôjdem vymočiť. Strhávam zo seba rifle. Môj moč je v tejto chvíli najteplejšia hmota široko-ďaleko. Pred očami mám obrázok, ako si Kevin Kostner vo filme Vodný svet čističkou na vodu prefiltroval vlastný moč a následne to vypil. Tento mimovoľný úlet na mňa pôsobí ako priťažkávajúca okolnosť.

            Chvíľku sedím na mieste, kde som pred chvíľou ešte ležal. Trasú sa mi ruky a čas od času sa mi zachveje celé telo. Je mi mizerne. Cítim sa ťažko. Začínam prejavovať náznaky úzkosti. Zmeravený pohyb pier. Bojím sa. Pľujem pred seba, len aby sa niečo dialo. Chcem, aby ma teraz niekto hladkal. Aké úbohé. Nik tu nie je. Nik okrem mňa. Som sám. Vnímam tú surovosť, tú nativitu. Môžem začať jesť hrudy hliny, nikto sa na mne nepozastaví. Zatínam ruky do zeme. Lístie je príjemné na dotyk a aj pre uši. Do úst kladiem malý kúsok hliny. Tá chuť ma vôbec neprekvapuje. Na ruke mám prilepené zahnívajúce listy. Jem aj tie. Sú takmer nepožívateľné. Lomcujú pažerákom. Predstavujem si pohyb kašovitej zmesi. Zdá sa, že takým spôsobom zaženiem hlad. Skúsil som aj trávu, ktorá mi spálila podnebie. Čo to do mňa vošlo? Niečo sa mi nezdá. Ostávam nehybne stáť. Len tak voľne stáť.

            Už som iný. Kľaknem si na zem. Predo mnou vytŕča stovka stoniek. Prehŕňam sa v nich. Sú svieže, nadýchané. Prebúdzajú ma k životu. Mám rád toto miesto. Hrubé stromy s odčnievajúcou kôrou. Objímam ich. Sú utešené. Aj choré sa majú k životu. Práve mi ho zachránili. Som niekde v údolí a teším sa stromom.

            Spúšťa sa hmla. Oťaželi mi viečka. Musím niečo robiť. Chcem ísť ďalej. Nechcem tu zaspať. Predstava, že tu poznove zaspím, ma desí. Vzduch pomaly oťažieva. Mám plný nos. Začínam fučať. Je z toho hustá atmosféra. Počujem len pochod vlastných fyziologických procesov. Som dosť hlučný na to, že som tu sám. Vôbec ma netrápi, ako som sa tu vyskytol.

            Pôjdem. Chodiac zisťujem, že si necítim nohy. Skúšam sa vyzuť. Kamenie mi prederavilo obe ponožky. Snímam ich z chodidiel a strkám ich do vrecká na rifliach. Prvú do ľavého vrecka a druhú do pravého vrecka. Chodidlá sú mokré a chladné na dotyk. Je to zlé. Bez obuvi to bude bolestivé. Pohol som sa, po pár krokoch mi je aspoň teplejšie. Po istom čase chôdze mi napadlo, že sa môžem obuť, aj keď sú ponožky v ťahu. Stoj čo stoj som nerozumel, prečo som sa vlastne vyzul. Bol to ten okamih, ktorý ma prepadáva často. Kvôli nemu si musím po sebe upratovať už zopár rokov. Je to nudné, nezaujímavé, stojí ma to veľa síl. Príde to a odíde, nikam neposúvajúc mňa a ani svet. Niekto ho tvorí z vášne a ja to musím činiť dvojnásobnou silou. Je to stále rovnaké.

            Je mi zo seba zle. Hmla je hustejšia a mne sa ťažšie dýcha. Snažím sa ísť priamočiaro. Vyrušujú ma lemujúce stromy. Pravdupovediac, vidím len ich prvé podlažie. Celá príroda na mňa pôsobí kŕčovito. Všetku vinu prikladám hmle, hoci v kútiku srdca cítim, že pojem viny sa tu vzťahuje na oboch. Všetko by bolo v poriadku, keby sa moje myšlienky nezlievali do slov. Od chaosu k mozgu. Tak by to nazval Gilles Deleuze. Čo som to pred chvíľou trepal? Že som vinný? Ja? Veď ja za nič nemôžem. Nemôžem za vety, ktoré vyslovím. Ani za to, že nezanechávam dobrý dojem. Dobrý dojem. Z vrecka som vytiahol biely kúsok papiera, ktorý mal po bokoch tie zbytočné dierky. Keby ich nemal, bol by zbytočný. V rámci onej situácie ma napadla tá analógia, ktorá sa javí ako bezprostredná a priezračne sprostá. Takých myšlienok nie je hodná temer žiadna objektivácia vôle. A mňa to napadlo. Hanbím sa a škrípem zubami. Píšem si ju pre budúcnosť, aby, ak sa mi bude veľmi dariť, som si ju znovu prečítal a ihneď sa budem učiť pokore.

            Kráčam ďalej a nedobrovoľne sa rozpúšťam vo vlastnom divadle. Kiežby v tom bol aspoň kúsok pravdy, aspoň miligram dobrej zvesti, ktorá už je aj tak sama o sebe neistá. Nemám nárok, ale čakám, že za tým masívnym dubom bude niečo zaujímavé. Obzerám si ho. Nikde nič. Ani pes nebreše. Klopím oči. Padli mi na úpätie toho košatého stromu. Na zemi, asi štvrť metra od neho, vyčnieva z pomliaždenej trávy pokrčený papier. Otváram ho. Zvuk, ktorý vydáva, je to najdráždivejšie za posledných pár hodín. Len teraz som spozornel. Rozoznávam písmo a za ramená ma niečo chytá. Košeľa mi spriesvitnela natoľko, že cítim prstové vankúšiky. Môže to byť človek. Ktokoľvek. Jedinec, akým som momentálne aj ja.

„Prečítaj si to!“

Ozval sa hlas hlbší ako Mariánska priekopa. Rozvažujem, čo sa asi bude odohrávať. Pán bude idiot. Nechcem s ním rozprávať.

„Pane, ja s vami nechcem rozprávať!“

„To je v poriadku, prečítaj si ten papier!“

Začína pôsobiť kľudným dojmom. Ten vokál má nepatrnú charizmu. Opatrne sa hrajem s kúskom papiera prehadzovaním z dlane do dlane. Kombináciou prstových pohybov vyrovnávam preliačiny, ako keď brušká hladia čerstvo roztopený vosk. Muž za mnou sa ani nepohne. Tvári sa, že tu nie je. Mizerný sliedič. Chcem sa ho zbaviť, aj keď vzájomná konfrontácia nie je výslovne odporná. Chcem byť sám. To je všetko. Je to tak veľa? Rovnajúc papier sliedim po náznakoch textu. Papier je prázdny a takto vyrovnaný pôsobí zvädnutým dojmom. Pri pohľade naňho sa mi chce spať. Pozoruhodné. Za mnou stojí peklo, v rukách mám nepopísaný papier a bola mi zdelená úloha predniesť akýsi kvázi výpisok, ktorý tu stratil nejaký malý duch. Prázdne strany papiera sa nezvyknú strácať. Ani náhodou. Moje vedomie bolo mučené. Pojal ma strach. Pot som cítil až v končekoch vlasov. Začala ma neznesiteľne svrbieť hlava. Brušká prstov ľavej ruky triem o pokožku hlavy. Občas ucítim odumreté korienky. Ak by som nevetril blízkosť muža stojaceho za mnou, určite by som si dve či tri uchopil v končekoch a prezeral ich. Sú biele a miniatúrne. Zároveň som zistil, že moje vlasy sú o niečo kratšie, než som predpokladal. Veľmi sa čudujem tejto situácii a to je asi tak všetko, na čo sa zmôžem. Nerobím nič. Aj muž za mnou. Vôbec nič nerobíme a vôbec nič sa nedeje. On sa prvý neozve. Čupol som si a pred seba rozložil ten prázdny papier, ktorý odo mňa zvlhol. Pľuvnem na papier. Ale sliny sú na perách držané aj po uzavretí úst. Pozorujem ich. Spadli. Bolo počuť jemné klopnutie. Som si istý, že ho počul aj môj spoločník. Asi sa nedovtípil, že som mu splnil želanie.

„Tak prečítaš to?“

Naliehal na mňa ako vodovod na rybník

„Už sa stalo, pane!“

Pane som vyslovil tak medovo a sladko, že ma ide poraziť.

„Veď preto!“

„A ten éterický tón si si mohol odpustiť!“

Pritakal som. Tento človek je skutočne idiot. Alebo som ním momentálne, aj keď nedobrovoľne, ja. Vo vedomí nenosím žiadnu spomienku z môjho života, ktorá by zodpovedala tejto situácii. K prostým magorom som ešte neprišiel, zavše sa mi tak zdá, že sa práve sám potláčam.

            Je mi horúco. Rozopínam si gombík po gombíku na priečne pruhovanej flanelovej košeli. Zrazu je všetko chladné a to som nechcel. Stŕpli mi nohy. V slabinách pociťujem akési žriedlo. Tečie až ku končekom prstov na nohách. Vylieza to zo mňa voľne a na mieste, kde stojím, akoby mäkla zem a nanovo rástla mladučká tráva. Mám kolaps v určení ročného obdobia. Áno, je to jediná vec, ktorá ma zakliesňuje. Keby sme mali byť všetci rovnakí, každý by teraz určoval ročné obdobie. Tá myšlienka ma upokojuje.

„Videl si tú trávu?“ „Bola pomliaždená!“

„Čo pane, čo?“ „Tráva!“ „Rastie mi pod nohami a akoby rástla do mňa!“

Tieto vety som odhabkal smejúc sa na všetko v okolí, realita však bola vážna. Tak som s tým prestal. Teraz vidno myši. Dolu, v tráve. Je šťavnatá. S myšami pôsobí pulzujúco. Od tej trávy sú ako po daždi. Takto uslintané myši sa poberajú zorným uhlom do čerta. Čo je to?

„Pane, videli ste tie hnedosivé myši v tráve?“ „Tu, pred nami!“

Spytujem sa vzrušene, lebo obyčajná myš to so mnou vždy dokáže. Myši sú vášnivé, ako klbko sa správajú tolerantne. Jedna myš je predsa len jedna myš a človek ju zhľadúva ako príliš nebezpečnú, príliš odvážnu. Sto myší pohromade nemajú cenu jednej jedinej.

„Videl som jednu myš!“

To snáď nie. Ten primitív nešetril iróniou ani v lese.

„Odchádzam!“ „Nebudem sa tu vykladať s huncútmi, ako si ty!“

V momente bol zo mňa šialenec. Trápnejšie slovo ako huncút som jakživ nepočul. Nemôžem od údivu zmĺknuť. Tak to býva. Ten muž vedel o myšiach pravdepodobne viac než ja. Zrejme sa urazil a tak odchádza. Prirodzeným krokom sa vydal odo mňa preč. Mimo mojej cesty. Vedel som, že hoci prejde len pár lakťov, stratím ho z dohľadu. Nižšie bola totiž hmla. Keď už nepočujem ani kroky, je to poznove len zarážajúce a nič to nevysvetľuje na zmysle čohokoľvek. Spomínam si, že sa pýtal na trávu a na jej kvalitu. Tuším pomliaždenie. Stoj čo stoj môžem odprisahať, že vtedy v nej myši ešte neboli a videl som asi päť myší, nie jednu, ako on. Každopádne, myši šantili v tej tráve, na ktorú ma upozorňoval, lež upozornil ma len na jednu myš. Úzkosť. A pritom je to krásne. Uráža ma vlastné svedomie. Správa sa ako neslušné zviera v klietke. Najlepšie svedomie je na jar. Typický drozd pred párením. Spev a vánok. Uchádzali sa o mňa len veľmi slabé a zavrhnutiahodné inštinkty. Ba čo viac, začal som skoro veriť, že ak sa poberiem poľnou cestou napred, nájdem nejaké obydlie, prinajmenšom nejaké sýpky alebo niečo drevené, čo sa podobá na chliev či kurín. Chcel som len niekde spočinúť, nikým nevidený privrieť oči.

            Takto som prešiel hodný kus lesa, až sa mi vlastné rozmary zunovali. Potom som začal byť k sebe úprimný. Je to iné. A ľahké. Snáď najľahšie, čo môže byť. Priateľ mi raz povedal: „Noam, najväčším umením človeka je, keď pošle svoje svedomie do postele v pravý čas spať!“ „Tým sa začne jeho liečba.“ Akú veľkú pravdu v sebe nosil tento muž z hélia.

            Moja chôdza ustala, len čo som zazrel červený domček. Obídem ho, za domom je záhrada a kurín. Nazriem dnu. Hoci je ešte deň, hydina spí ako zarezaná. V záhrade sú zemiaky, obilie a zopár druhov koreňovej zeleniny. Za záhradou je stúpavý terén a uberá sa k lesu. Žeby v tomto kraji aj zvieratá stratili prirodzenú hodnotu egoizmu? Chovať hydinu pod lesom a to na neoplotenom pozemku je nanajvýš šialené, leda ak sa chovateľ rád pozerá, ako mu ju pred očami zaživa stiahnu z peria hranostaje.

            Klopem na dvere klasickým spôsobom. Dvere mi otvára ruka, že? Dvere sa síce otvorili, ale nikoho nevidím. Chvíľu počkám pred dverami a potom vojdem. Nič sa nedeje a mne sa nechce riskovať, že sa ozvem nadarmo. Vchádzam a zatváram dvere. Z priestoru na mňa zíza nápis na stene: „Čert a Boh sa na steny nemaľujú.“ Pod nápisom, na zemi, sa vyníma spiaci hranostaj. Je celý biely, akurát chvost má trošku sfarbený dosiva. V momente mi napadol scenár, ktorý by sa ťažko ujal dokonca aj v rozprávke. Hranostaj sa ani nepohne. Kto to mohol byť?

„Čo chceš?“

Zozadu sa ozval jemný hlas, ktorý ma aj tak vydesil. Otočil som sa. Bol to malý chlapec, najviac osemročný, s dlhými blonďavými vlasmi. Niečo také som ešte nevidel. Vycítil som, že bude inteligentný. Odmyslel som si zaliečaví spôsob a pristúpil k nemu bližšie. Chlapec zo mňa nespúšťal oči. Tváril sa tak dôležito, ako len deti dokážu.

„Som Noam!“

„Tak isteže, voláš sa Noam.“ „Ja som sa ale na meno nepýtal, jedine že by to bolo všetko, o čo ti momentálne ide.“ „ Ak sa nemýlim, môžeš ma v pokoji opustiť.“

Ten hlas bol nanajvýš charizmatický. Nezmohol som sa na odpoveď. Nechal ma a prešiel do druhej izby. Nachvíľu som ho nepozoroval vôbec a tak ani neviem, čo robil vo vedľajšej miestnosti. Sledoval som hranostaja, ktorý stále nerušene spal. Chvost mal už zvinutý v zadných končatinách.

            V miestnosti bol stôl, na ktorom bolo rozsypané ihličie, kde-tu vyčnievali akési červené bobule. Tri rozhegané stoličky, v nich vyryté písmená. Nemienim ich čítať. Na stene visel obraz matky Albrechta Dürera, pod ním dve veľké nádoby s vodou. Nič zvláštne. Nechcem premýšľať, k čomu im, respektíve jemu, táto miestnosť slúži.

            Zrazu som začul pišťanie. A nie hocijaké. Boli to myši. Ozývalo sa to z vedľajšej miestnosti. Pristúpil som pomalým krokom, aby si ma chlapec nevšimol. V oboch rukách mal po jednej myši a stláčal im telá. Tváril sa tak šťastne, že ma nad nimi moc. Myši neprestávali pišťať a pišťali čoraz intenzívnejšie. Nemohol som sa viac dívať na ich malé zúbožené telá.

„Pusť tie myši okamžite z rúk!“

Chlapec sa strhol a tak mu myši vpadli nevedomky. Čoskoro sa však spamätal. Schytil lopatu, ktorú mal poruke a snažil ňou sa myši zasiahnuť. Jednu z nich bezprostredne usmrtil. Ocitla sa v kaluži krvi. Bol nepríčetný, nedokázal sa ovládať. Ako je možné, že tak krásne a charizmatické dieťa v sebe dokáže stvoriť toľkú agresiu a ujme sa prezentovať ako totálne chorý jedinec? Udrel som ho, aby stratil konsolidáciu. Spadol na zem, a tak som ho pokojne priľahol, kým sa neukľudní. Druhá myš zatiaľ utiekla do predošlej miestnosti. Chlapec sa onedlho prinavrátil do bdelého stavu. Prešiel do izby s hranostajom a sadol si k stolu. Šiel som za ním. Bolo očividné, že hranostaj si na niečom pochutnáva. Posadil som sa taktiež k stolu a takto vravel ku chlapcovi:

„To, čo si vykonal, je trestuhodné a aj by som ťa potrestal, keby som nevedel, že trest by ťa urobil ešte chorľavejším!“ „Chcel si tie myši zabiť, ale prečo vlastne?“ „K čomu slúži mŕtva myš, ak je prostriedkom pre človeka?“

„Neviem, Noam.“ „ Chcel som tie myši zabiť a potom ich zahrabať niekde von.“ „Do hliny.“

Chlapec bol pokojnejší, ale v jeho hlase bolo cítiť, že si vzbudzuje trochu súcitu. Spytujem sa ďalej:

„A to len tak?“

„Len tak.“ „Pre potešenie.“

„Ako sa voláš?“

Chlapec rozšíril zreničky, v ktorých som videl, ako sa samé pohlcujú. Akoby oňho už roky nikto nejavil záujem.

„Moje meno je Avram a páči sa mi!“ „Znie tak tvrdo.“

Chcel som mu pozrieť do očí, ale mal sklopený zrak. Hľadel na zaprášené drevené podlažie. Každopádne mal svoje meno radšej ako ja svoje. Pôsobil vyzreto, ale presakovalo doň niečo zneisťujúce. Bol hocijaký, len nie úplne v poriadku. Jeho tvár vám o ňom nič neprezradila a predsa som v ňom zazrel kus osudu. Aký to musí byť človek, ktorý v jeho veku trávi prítomnosť na opustenom mieste? Napriek tomu mu tie myši nemôžem neopomenúť. Určite nebol od mala vždy sám, ak dokáže myši počastovať toľkým hnusom.

„Avram!“ „Je prirodzené zabiť myši od hladu.“ „Pozri, tam je hranostaj!“ „On učinil podobne.“ „Ale zabiť ich len tak?“ „To človeka opotrebuje!“ „Ak budeš nabudúce hladný, a myš bude to jediné, čo možno s „chuťou“ zjesť, zabi ju!“ „Zabi ju, aby si prežil.“

Vedel som, že Avram rozumie všetkému, čo hovorím. Ja som skončil a on prikývol. Po chvíľke ticha som mu ešte rozpovedal, že počas výpravy kapitána Magalhãesa bola posádka nútená konzumovať myši a iné hlodavce, len aby nepomrela od hladu.

„Ba čo viac, Avram, s myšami sa vtedy na lodi dokonca kupčilo.“

Avram dodal, že ľudia kládli peniazom vždy vyššiu hodnotu, než akú si zaslúžia. Ja som sa opäť pokúsil pohliadnuť mu do tváre. Popri nose mu trčali kvapky. Keď mu slzy stiekli k ústam, vypil ich jazykom. Hranostaj sa pohol a prešiel do miestnosti, kde ležala zdochnutá myš. Určite zavetril jej krv. Zožerie aj druhú myš.

            Avram sa bez slova zodvihol a vyšiel von. Šiel som za ním. Zvečerilo sa a obloha sa vyjasnila. Nebolo už hmlisto a aj vzduch bol pre nozdry jemnejší.

„Kde máš matku alebo otca?“ „Prečo si sám?“ „Si ešte dieťa a tie nezvyknú byť samé.“

Avram sa ku mne nachvíľu otočil, akoby sa zháčil, no napokon sa odvrátil a pomaly, asi desať krokov, odo mňa ustupoval smerom k lesu za domom.

„Moju mamu som od rána nevidel, naposledy včera večer, keď som si líhal do postele.“ „Prišla ku mne a pobozkala ma na čelo.“ „Otec ju šiel hľadať.“ „Vravel som mu, prosil som ho, že nech nechodí, lebo mama sa určite vráti.“ „V ten večer mi pošepla, že zajtra bude oddychovať po celý deň.“ „To som otcovi nepovedal.“

Keď Avram dokončil svoju reč, opäť sa mi zdalo, že je podráždený zo mňa, lebo sa pýtam. Nič som mu na to nepovedal. Už pokojným hlasom dodal:

„Keď chceš, môžeš tu v noci prespať.“

Prikývol som. Chlapec sa pobral dnu a do noci kreslil zátišia. Všetky perom. Istý čas som sledoval každý jeho pohyb a potom si ich prezrel. Všetky pokrčil do klbka a zahodil na zem. Nikde ho nebolo. Prezrel som celý dom a až keď som bol v miestnosti so sudmi, uvedomil som si, že to už je nový deň. Boleli ma obe nohy a chodidlá som mal uzimené. Chvíľu som sa pohyboval po dome. Tento dom je vlastne veľmi pustý. Ak by som v ňom nenašiel Avrama, poviem, že je ošarpaný a špinavý. Však aj bol.

            Prichádzajúc k dverám jemným krokom som na hladine suda s čistou vodou zazrel odkaz písaný veľkým tlačeným písmom. Vynoril som ho z vody, atrament je rozmočený ale text som schopný aj tak čítať.

„Noam, včera si mi múdro radil a v mojich očiach bude odo dneška takto pôsobiť každý jeden skutok.“

Podpísaný Avram.

P.S.: „Stojím pred domom.“

Pristúpil som k dverám a pomaly, vzrušene, poťahujem kľučku smerom nadol. Keď boli dvere trošku pootvorené, počul som dosť nejasne artikulovanú reč. Bol to Avram. Prudko som sa strhol a vybehol von, bez štipky súdnosti. Vonku ma čakal strnulý obrázok. Nebál som sa, avšak stŕpol mi jazyk a vyschlo v hrdle. Čo sa tu vlastne stalo? Avram prehováral k myšiam, ktoré sa pohybovali po mŕtvole. Telo patrí mužovi, ktorého som mal včera za psychicky narušeného. Má na sebe to isté, čo včera. Len tvár mu očividne pozmenila terajšia myšacia farma. Napospol zmeravené telo som ešte hodnú chvíľu sledoval. Zbieral som odvahu na rozhovor s Avramom, ktorý sa nepravidelne tackal okolo mŕtvoly. Snažil sa odplašiť myši, lež márne. Bolo ich až príliš veľa na to, aby sa ho báli. A okrem toho, tieto myši musia byť poriadne hladné. Bolo to odporné. Myši boli dotieravé aj voči sebe. Poskakovali ako kúsky odkväcnutej pružiny. Zopár vzájomných nárazov a šup hrýzť to telo. Pažravé myši vo mne vyvolávali úzkosť. Čo sa tu deje? Ničomu som nechápal. A už vôbec nie tomu, či Avram dopomohol svojmu otcovi na „onen svet“. Spomínam si na prvé stretnutie s oboma. Tie oči a držanie tela. Sú rovnaké. Pri oboch stretnutiach sa onedlho vynorili myši. Som snáď v myšacom cirkuse a toto sú jeho uvádzači? Potom som myšou aj ja.

            Rozboleli ma všetky údy a tak som sa pobral úplne vyčerpaný a zmeravený sadnúť si dovnútra. Vôbec som sa nezaujímal, ba nemal som ani len najmenšiu chuť vyzvedať, čo sa to pred domom deje. Odkedy som sa ocitol v tomto dome, ešte som neoľutoval novú skúsenosť. Avrama mi bolo trošku ľúto. Je to dobrý chlapec. Neverím, že by bol schopný zabiť svojho otca. Moja intuícia sa nezvykne mýliť, spravidla v ľuďoch nie. Po čase sme mŕtvolu Avramovho otca spred domu odpratali. Avram neplakal, len bol vydesený. Zostal som pri ňom ešte hodnú chvíľu. Žili sme z dňa na deň z toho, čo sme mali. Bol to život, aký by som si nedokázal predstaviť. Žiadne fantazírovanie. Avram bol po otcovej smrti skúpy na slovo. Keď som s ním chcel o tom hovoriť, tvrdil to samé. Od začiatku veril, že jeho otca zabili myši. No tie jeho oči. Vizionársky pohľad. Avram nemôže byť až taký naivný. Alebo je pŕliš geniálny a rozpráva o tom so zatemneným pátosom. O deťoch veľa neviem. Nikdy som toho o deťoch veľa nevedel, lebo neverím tomu, čo sa o nich vraví.

            V jeden deň za mnou prišiel a preriekol zopár viet. Pôsobil pritom uvoľnene. No myšlienky naznačovali, že trpí splínom. Na najkrajnejšom mieste jeho vnútra som pochopil, že sa my vysmieva.

„My, ľudia, sme prišli na tento svet ohromným spôsobom!“ „Ako túlavé myši sme v rohu miestnosti vyňuchali rozum, ktorý nás obmedzuje v ňuchaní.“ „Vášnivé myši nemyslia na to, čo si o nich myslia iné myši.“ „To ich vytrháva z pút ješitnosti.“

Potom sa Avram rozbehol von a kričal a skákal ako zmyslov zbavený. V jeho hlave, na ktorej sa hompáľali plavé vlásky, to prasklo ohromnou silou. Avram mi neodpustí, že na neho tak stále pozerám. Nemá mi čo odpustiť.

            Z domu vyšiel hranostaj a túlil sa k Avramovi. Ten ho hnal od seba preč a zároveň nútil, aby ho naháňal. Bláznovstvo na lúke. Iba tak po sebe skákali. Ako kvapky do vody.