Tvorba

vysedávam v kanoe

zdanlivo je to klepeto

vydaj sa na púť telesom.

totiž:

v cudzom organizme

je schopnosť nachádzať sa

prchavá a zanedbateľná.

kontúry hrán 

príjemne,

programovo šteklia pod nohami

a ty zisťuješ,

že si sa zabudol/a kdesi na polceste.

precitáš v novom, záhadnom pásme.

v zrniacich, zasrienených horách

zastretých vrstvou neznámeho plynu

sa svorky živočíchov

pripravujú k filtrácií

vydesených rýb

a možno

(naozaj možno) sa deje ešte zopár vecí,

Za rohom toho domu sedávala

                    malá zvráskavená babka.

Sedela tam vždy keď som išiel okolo

                        a mám podozrenie že tam sedela celý život.

Pred svojim modrým domom v jednej z posledných častí Blavy

         čo ešte vyzerá ako dedina.

pozri
drží pod pazuchou
knihu obrazov
a má pocit, že je
súčasťou plátna
že je uzamknuté pole
a keď na stene prostriedku zazrie
nepatrné zrnenie
a chyby v spojení,
už všetko pochopí:
len projekcia
je tu
nenútene nás sprevádza
a drží nás za členky
nad studňami
po vrch naplnenými
preblikávajúcimi freónmi
v ktorých pľúca
divoko primŕzajú k okraju.

muž zvoní pri dverách
otváram, vpúšťam ho dnu
a pozorujem, ako zhrbený
pri schránkach
s okuliarmi
bez rámov
a bez skiel
a bez okuliarov
nahlas číta všetky mená doradu

nie je dôvod sa znepokojovať:

Jena žila v byte nad riekou. Mala v ňom gramofón a tridsaťšesť rokov. Mínus deti. Mínus manžel. Mínus zvieratá. Plus gramofón. Plus závislosť na metamfitamíne. Celkom jej to stačilo.

Jenin sused Klement v noci zvykol v pravidelných intervaloch ťukať kľúčikom do radiátora. Robil to s pozoruhodnou vytrvalosťou, lebo vedel, že to zmarí akékoľvek Jenine plány na „zdravý spánok“.

najvyššie mraky

zakaľujú oblohu

z nich nezaprší

na pomedzí auta

kašle na svet vlastnou krvou

ležať s ním v neprirodzenej polohe

započúvať sa do dychu

povytiahnuť jazyk

V autobuse

Všimli ste si niekedy, ako sa ľudia usázdajú v MHDčke?

Boja sa. Strach ako šiesty element – najvýraznejší, najsmelší. Všetci navzájom sa sledujú, až neskutočne napätí. Potom každé gesto či grimasa vyzerajú ako vystrelené do priestoru.  

Vychádzajúc z teórie, že sa všetci posrali, to má jasnú logiku a poriadok. Každý si sadne sám na dvojsedačku

potom čo po tisíci x ráno vstaneš

privoniaš ponožke zo zeme

či sa to ešte dá vydržať

máš tisíc pokusov

ani jeden opravný

je to o hľadaní miery

príliš skoro ci príliš neskoro

stlačíš silnejšie a rozbije sa

slabšie a vypadne ti z ruky

maš tisíc pokusov

ani jeden opravný

je to o hľadaní pravidiel

kde žiadne dve veci nie sú rovnaké

snáď sa to ešte dá vydržať