Volám sa Sam a v mojom byte sa nachádza biela tyč. Dlhá, úzka biela tyč spájajúca všetky radiátory v paneláku. Zdanlivo odseparované spálne, samostatné bunky, a potom ešte tá tyč. Tyč, ktorá neguje akúkoľvek anonymitu, tyč, ktorou každý projektovaný zvuk presviští úplne rovnako cez všetky poschodia. Tyč, ktorou sa so mnou susedia odvážili komunikovať. Hudba nahlas - jeb, jeb. Záchvat; krik - jeb, jeb. Pach trávy - jeb, jeb. Zdeľovali mi tým: stíš si to. Prídeme a hodíme ťa pod studenú sprchu. Zavoláme políciu.
Lenže: zavriem dvere, výjdem z bytu a počujem, ako suseda odomyká. Poodchýli dvere a vzápätí ich hneď zabuchne. Zamkne. Nechce ma vidieť. Nechce vidieť čudáckeho Sama. Bojí sa ma, možno dokonc štíti. Nejde mi to do hlavy. Ako sa niekto môže štítiť takého útleho pošuka? Slabé ruky, členky na prach, v trasľavej ruke večne zovretá nešikovne ubalená cigareta. Keď sa niekedy náhodou moje a susedské pohľady stretli, predstierali sme, že sa nič nestalo. Žiadne búchanie na tyč sa nekonalo. Bola to len ilúzia, ich pes, presúvanie skrine, ktorá do nej len náhodou pinkla - na mňa by predsa cez komunikačnú tyč spájajúcu ústredné kúrenie všetkých bytov nikto nebúchal. Primrznuto sme sa usmiali a pozdravili. A pár hodín predtým mi v radiátore trieskalo na prasknutie.
Spočiatku ma tieto stretnutia iritovali, vzbudzovali vo mne veľký, dusivý a trápny nepokoj, no napokon to prešlo. Všetko napokon prejde, na všetko zvykneš, chce to len čas, čas a dávku flegmatizmu. Flegmatizmus som rozhodne postrádal, no v istých smeroch sa mi celkom úspešne darilo odseparovať fakt, že som bol cholerikom, ktorý mláti do steny, kým mu nekrvácajú hánky, a tváriť sa ako celkom prispôsobivý človek. Tak som sa na schodoch pozdravil so starým eštébákom, ktorý má veľkého psa a ľadové vlasy, a šiel som ďalej svojou cestou. Určite toho psa posielal na ľudí, ktorých vypočúval. A potom ich pálil cigaretami. Alebo ešte lepšie: pálil cigaretami psa, nech sa riadne naserie a trhá, čo to dá. Tak to určite bolo. Cigy. Ešte pred východom z dverí som si jednu zapálil, vieš, aby ju vietor nezahasil, lebo to on robí stále. Som Sam a nemám rád vietor. Som Sam a vietor nemá rád mňa.
Smeroval som do mesta, asi som mal pocit, že sa tam bude čosi diať, alebo čo. Lenže môže sa niečo diať v čírej demonštrácií pózy? Aha: pod jazykom sa mi topili 4 chillpills, nastupovala prvá ľahká eufória, pokojné vlnky pulzujúce v čudnom, nepravidelnom rytme pred nástupom víchrice, ktorá mala všetko rozsekať. Pristavil sa taxík a ja som vošiel dnu.
Taxikári sú pre mňa kusy mäsa. Krvavé hovädzie steaky. Nikdy som sa nepozeral na ich tváre, nereagoval na pozdravy, nikdy som v zrkadielku neskúmal ich znudené výrazy. A myslím, že boli radi. V momente, keď taxikár nastúpi do služobného auta, prestáva byť človekom; stáva sa steakom, tvár sa mu vraští, životný prístup a filozofia významným spôsobom devalvujú; môže ma viezť zenový majster, no keď je za volantom, je to obyčajný, regulérny čurák - pracujúci jedinec - a ty, človek, ktorý sedíš vedľa neho, príp. za ním, si druhá posledná vec, ktorú chce počúvať. Prvé sú dispečérky, ktoré vždy chrčia a väčšinou znejú ako strašné pizdy. Z ich hlasov je cez malé lacné reproduktory cítiť výrazný závan hnusnej kávy. Z úvah ma vytrhol ostrý taxikárov hlas.
- Môžeš preradiť?
Touto replikou sa taxikár razom stratil svoje bovinné povahové črty. Do mäsa vrástli žily, rozpumpoval sa krvný obeh, rozbehli sa kognitívne procesy atď. Zrodil sa človek. Otočil som sa naňho so zhrozením som zistil, že namiesto pravej ruky, ktorú by mal mať opretú o riadiacu páku, mu trčí kýpeť. Krv stekala na kožené sedadlá mercedesu a kontrastovala so vkusnými bielymi poťahmi. Potôčiky stekali z páky na podlahu. Udivene som na taxikára pozrel a neisto prikývol.
- Ale hej, určite.
Čo dodať? Ten týpek mal skrátka gule. Jazdil s ujebanou rukou, metodicky, pokojne, akoby sa nič nedialo. Hej, som vojnový veterán, šrapnel mi urval ruku, a čo, to znamená, že nemôžem riadiť taxík? To mám len sedieť na priedomí, hojdacie kreslo, malý stolík, na ňom postavený pohárik s whisky, štyri roky nepratá uniforma a v zdravej ruke karabina namierená slnku priamo do ksichtu?
Neisto prikladám ruku k riadiacej páke. Je lepkavá. Preradím a taxík zľahka zrýchli. Zatiaľ, čo taxikár vyvažuje pedál svojou nohou vo vojenskej topánke, si zdravou rukou vyťahuje z košele balíček cigariet.
- Oheň je?
Vyťahujem zapaľovač a pripaľujem mu. Poviem mu nepodstatnú destináciu. Volant sa kýve zo strany na stranu, spolu s ním aj mercedes, pneumatiky vydávajú pri styku s obrubníkmi zvuky, ako keď sa trhá stará konopná handra. Keď sme dorazili, chillpills už šlapali. Nechal som mu čosi naviac; zaslúžil si, o tom niet pochýb. Vydal mi a ja som si strčil do nohavíc krvou nasiaknutú bankovku.
Nespomínam si, ako som skončil v bare, hádzal som do seba jeden za druhým, no dával som si pozor, veľký pozor na to, aby som všetko/všetkých neošablil, na takéto veci sa blbo spomína, a ešte horšie sa čistia. Mimo exkrečných/degeneračných/agresívnych/epileptických/kleptomanských procesov vo vás môžu benzodiazepíny vyvolať poruchu dýchacích ciest. To je nepochybne lepší prípad. Styčkujete sa úplne identicky, ale to už netreba riešiť. Šedo, tmavošedo, čierno, čierno, čierno, čierno
Každopádne: zakecal som sa so ženou, ktorá mala rada K.V., S. K., M. H., atď., dosaď si meno aké chceš, je mi to jedno, nikto nie je dobrý, všetci sme rovnakí kokoti, všetci štíme, všetci sa potíme a všetci robíme veci, pre ktoré chceme umrieť. Všetci sme úplne rovnakí, ako ja, ako Sam, SAM. Podobne som dogmatizoval aj pri spomínanej žene. Nepamätal som si skoro nič, len jej výrazné, dlhé kučeravé vlasy, ktoré sa zrazu ocitli na cudzom vankúši, na ktorom som sa ocitol aj ja, a synchrónne sme sa zobudili.
Hej, muž, žena, wow. Viem.
Prečo to hovorím?
Určite nechcem prekvapiť.
Málo vecí ma dokáže prekvapiť. Jednou z nich sú fetiše. Objavil som. Mám nový fetiš. Pomaly mi ho honila a nedovolila mi spraviť sa. Bola celá nahá a držala ma za vlasy, no nútila ma pozerať sa jej priamo a výlučne do očí. Predkožka dolu, predkožka hore, nechtom pošteklenie na špičke žaluďa, a ten jej odporný, krásny, hlboký a zlomyseľný pohľad, ktorý mi prevŕtaval čelnú kosť. Pôsobil tak trochu matersky, tak trochu ako od dominy a tak trochu ako od akejsi rozprávkovej víly/kentaura/inej pičoviny - skrátka zmeska všetkého, čo evokuje zimomriavky a zároveň diskutabilný, hrejivý pokoj. Kontrast ma mučil, chrbtica sa prehýbala a prechádzali mnou akési intenzívne vlny čohosi, a možno ešte niečoho. Kedykoľvek som stočil pohľad na jej prsia alebo piču, prudko ma za vlasy zaťahala a krk mi vykrútila späť smerom k jej očiam. Pohľady na prsia a piču som si vychutnával, bolesť v korienkoch vlasov tiež, zas pohľad do očí, chvíľkové oddialenie šticovania a tak ďalej a tak naopak, až kým som sa nespravil a nezaspal som. Zaboha by som takúto vec nevymyslel. Taká láskavá, ohľaduplná kontrola, trest a ten pohľad. Mal som pocit, že ešte dlho po tom, čo som zaspal, sa na mňa pozerala. Presne ten istý pohľad, ktorý skrýval chuj vie čo. A potom tam boli aj jej vlasy, nekonečná hromada vlasov, s ktorými som maľoval ako so štetcom, obhrýzal som ich, v noci som si potom jazykom vyťahoval kusy korienkov z medzierok medzi zubami. Na vlasoch to skrátka stálo.
Šli sme po podchode. Bol plný bizarných porastov. Pravdepodobne dokázali vyťažiť miniskulné množstvá slnečného svetla prenikajúce cez praskliny v popraskanej streche. Kráčal som, ona kráčala, boli sme ticho, lebo ja som Sam, a Sam veľa nekecá, Sam je prototyp tichého, silného muža. A ona nemá čo povedať. Náhle som zastavil. Ona si nič nevšimla a kráčala ďalej.
- Hej.
Zastala a otočila sa. Podišla ku mne. Zamerala pohľad mojím smerom. Oči nám obom padli na predmet stojaci uprostred podchodu. Digitálna zrkadlovka na statíve. Červené svetielko rytmicky blikalo. Natáčal. Sadli sme si pred foťák a zborovo premýšľali o tom, čo zdelíme jeho majiteľovi/skupine ľudí/celému svetu/a možno vôbec ničomu.
Skutočnosť, že ani jednému z nás sa nikdy nepodarilo dospieť k veľkej pravde bola oslobodzujúca. Skutočnosť, že k nej asi ani nikdy nedospieme, ešte viac.
Hľadeli sme priamo do objektívu a hľadeli sme doň hrdo. Nevrývali sme do útrob tohto podchodu a zopár nepravdepodobných svetelných fotónov vôbec nič, len náš sediaci obraz. Ten všetko vysvetľoval.
Sála obrovského londýnskeho divadla je preplnená. V publiku sedia ľudia rôzne odetí ľudia. Miešanie vrstiev. Tajomné ženy v drahých večerných róbach, tu a tam podchvíľou cinkajúce extravagantnou zlatou náušnicou o pohárik s martini s čiernou olivou. Čierny chlapec v mikine a deravých teplákoch, ktorý výraznými a gestickými pohybmi sánky devastoval žuvačku. Celý priestor bol len matne a tlmene osvetlený. A všetky pohľady sa sústredili na jediného, enigmatického, útleho no neprekonateľne charizmatického muža. Tým mužom bol Sam, oblečený v strohom čiernom svetri a čiernych nohaviciach, len chabou kamuflážou formálneho odevu. Hrubým, príjemným a mužným barytónom fundovane prednášal o svojej najnovšej poviedke. "And they just kept staring.. right into the apperture.. and, see, they could have done a whole bunch of things. They could have advertised the magic of innocent, naive childhood, the wild, yet carefree essence, displayed in grabbing the flora barely holding on in the hostile surroundings, and throwing it at each other. They could have fucked in front of the camera, she could have even given him a deepthroat blowjob, just to to show, how easily and quickly could an intimate moment transform into pornography. But they did no such things. They just sat and stared there, into the infinite abyss, into nothingness, eyes wide open, reminiscent of the ultimate black hole, that will inevitably swallow them in the end." Sála hrobovo mlčala a načúvala mužovým slovám.
Vstali sme a šli sme ďalej.
Ešte chvíľu sme sa stretávali. Robili sme, čo sa dalo. Bolo chladno, radšej som so ženou, keď je chladno, dá sa sedieť na múrikoch a omŕzajú zadky, potom všeliaké prechádzky pri rozjebaných pobrežiach nudných jazier a ten chladný vietor a atmosféra atď. Vždy za mnou chodievala zahalená v kapucni. Dobre si pamätám na to čakanie: z diaľky nebolo vidno, či vlasy má, alebo nie. Tie nekonečné metre, stovky krokov smerom ku mne, neutrálny výraz, pohupovanie jednej, potom zas druhej končatiny, ťuk-ťuk šedými čizmami, a ja som nikdy nevedel, čo čakať. Jedného dňa si kapucňu sňala a mala holú lebku. Vytiahol som cigaretu, pripálil som si ju, raz potiahol a podal jej ju, presne ako Begbiemu v Trainspottingu, potom som si zapálil svoju a usmial sa. Tak jo, tak sa maj. Vyzerala, že bude plakať. Ale ľudia neplačú. V mojom svete nikdy. A Sam už vôbec nie. Toto tu je môj svet a ja som jeho bohom, a v tomto svete nikto plakať nemusí, tu všetci všetko chápu, lebo nikto za nič nemôže, nikto, skutočne nikto za nič nemôže a nik nie je vinný. Vinné sú len situácie. Situácie a ešte okolnosti; otočila sa a odišla.
Ležím a mám ucho priložené k tyči od radiátora. Začujem vzdialený ťukot. Ťuk ťuk, ktosi ešte bdie, nudí sa a tak ťuká do radiátora, lebo vie, že každý bude predstierať, že sa nič nedialo. Beriem svoju ťažkú elektrickú basu. Jack zapojím do komba a vydám pár dunivých tónov. Ťukanie neustáva. Moje palce dopadajú na basu s väčšou intenzitou, som si istý, že ma je počuť. Radiátor však ťuká a pukoce a neprestáva. Už nehrám. Ucho opäť prisajem k horúcemu, bielemu kovu. Ťuk. Ťuk. Prudko vstávam, opäť beriem do ruky basu a tyč zmasakrujem. Neobijem ju, nespravím v nej diery, neoťukám, skrátka ju absolútne rozjebem na totálne čuráky, horúca voda z kúrenia mi strieka po celom byte. Ťažko povedať, či sa po tomto ešte niečo udeje. Je ale viac než isté, že si nič nebudem pamätať. V zime mi asi bude chladno.
"and even in the end, he pretended, that nothing has ever happened. That in his world, in the world of Sam, consequences do not exist, and people are as empty and hollow as he indeed is himself."
Odkazy:
[1] https://membrana.sk/profile/andrej
[2] https://membrana.sk/cat/poviedka