Poviedka

Nerobí vôbec nič. Sedí a vníma – lenže je večer, Jimmy je malý a miestnosť je plná ľudí hrajúcich poker. Vnímanie stačí. Tma, pach nočnej vlhkosti počas vetrania, neznáma činnosť ostatných – dostatočný stimul, jeho priebeh sa pre Jimmyho stáva činnosťou samou o sebe a Jimmyho teta, obézna žena s veľkými očami, číta. Pomedzi stránky zdvíha zrak a povie: "Máš v kúte zaschnutú slinu." Jimmy venuje viac pozornosti hre. Herbert sa smeje a vzápätí kašle.

Silno fúkalo. Dema sa pridŕžal zábradlia a nemohol si odpľuť. Vtáky stískali vedenia medzi zobákmi, vydesené z poryvov vzduchu, ktoré ich krídla nedokázali spracovať. Dema nedokázal spracovať prakticky nič; vietor bol len postranným efektom jeho neschopnosti. Metaforou jeho nestabilnej pozície v realite. Predznačením jeho bezcieľneho smerovania. Možností bolo hneď niekoľko.

Príspevok k špionážnej a sci-fi literatúre

Tu sídli Najvyšší soviet ZSSR – najvyšší zákonodarný orgán krajiny, Rada ministrov ZSSR – najvyšší orgán výkonnej moci, Ústredný výbor komunistickej strany Sovietskeho zväzu, Všezväzová ústredná rada odborov, Ústredný výbor Všezväzového leninského komunistického zväzu mládeže.

Volám sa Sam a v mojom byte sa nachádza biela tyč. Dlhá, úzka biela tyč spájajúca všetky radiátory v paneláku. Zdanlivo odseparované spálne, samostatné bunky, a potom ešte tá tyč. Tyč, ktorá neguje akúkoľvek anonymitu, tyč, ktorou každý projektovaný zvuk presviští úplne rovnako cez všetky poschodia. Tyč, ktorou sa so mnou susedia odvážili komunikovať. Hudba nahlas - jeb, jeb. Záchvat; krik - jeb, jeb. Pach trávy - jeb, jeb. Zdeľovali mi tým: stíš si to. Prídeme a hodíme ťa pod studenú sprchu. Zavoláme políciu.

A možno máš naozaj presnú mušku, no sklamalo ťa svetlo; to klame predovšetkým vodu, zvlnenú, mŕtvu a hlbokú vodu, roztiahutú ako úzku blanu. Pod ňou hĺbky. Nekonečné, prebehne ti hlavou, ale vôbec to nevieš s istotou. Spomenieš si na prechádzku lesom od jazera; vedľa teba kráčal chlapec, ktorého si sotva spoznal, možno ste sa ešte ani nepredstavili, a pozerá ti na tvoje tučné chlapčenské prsia, na čudne sfarbenú pokrčenú bradavku so zvráskaveným povrchom, stvrdnutú od studeného vetra. Je to čudné, povie ti, a vzápätí sa spýta, či sa jej môže dotknúť. Privolíš.

ten chlapec potrebuje terapiu

ten chlapec chodí. neurčito sa prechádza. z izby na hajzel, z hajzla do izby a zasa späť. stojí a opiera sa ľavým lakťom o stenu. stena je studená on si kýchne. utrhne kus papiera a utrie si nos. hádže papier do hajzla. pozoruje, ako nasakuje vodou; pozoruje práve sa rodiace mokré obrazce. zavrie misu a sadne si.

marc nás chce všetkých zabiť a ja neviem, čo mám robiť, kurva

Po dlhej plavbe som sa vylodil.

Všetko je tu malé a ploché, občasné trsy trávy nevýrazne rašia zo scvrknutej pôdy. Pozerám sa do šiestich strán.

I.

Prebrodil som ľadový potok. Jediný vysoký strom v okolí. Šplhám a zhora už vidím len nejasnú a rozmazanú zeleň. Sadnem si na vrchol. Pero škrtá a papier sa míňa na úkor môjho pozorovania: všetko tu je ľahké. Vzduch, ja, šplh a tým pádom aj konár; leziem teda zasa dolu.

II.

Je noc a v aute sú všetci ticho. Muž za volantom s privretými očami sleduje súvislý prúd stredovej čiary; vo svojich predstavách zakopne o kamión, ktorému by sa kvôli ospalosti nevyhol včas, o zmrzačené telá rodiny, o bielu nemocnicu a jej ostrý dezinfekčný pach, o alibisticky neutrálny tón lekára pri ozname o deficite nádeje. Otrasie sa a už nemyslí na nič; nemenný zvuk motora, súvislé tempo a všadeprítomná tma hltajúca diaľnicu mu tento stav výnimočne umožňujú. Najradšej by si zapálil. Letmo sa pozrie na ženu na vedľajšom sedadle. Tuho spí s lícom opretým o sklo.

Hrnie sa k autu. Ruky zviazané rukávmi saka. Sadá dnu: červený chrobák. Štartuje. Auto sa hýbe smerom k východu z parkoviska. Večerný vzduch je studený. Ajtak sa v saku potí, v podpazuší mu narastajú viditeľné škvrny. Z vnútorného vrecka vyťahuje niekoľko v alobale zabalených piluliek; tri odbalí a prehltne, zapije kávou z termosky. Vyťahuje cigaretu, pripaľuje si. Zastaví pri závore a nakloní sa k okienku.

Prológ: