Odpudivé dekorácie

Rezignovane oznámila toto: v  istom bode života si uvedomila, že všetko, čo na tomto svete robí, nevyhnutne speje ku snahe nájsť si muža, ktorý ju napustí a dobre zbije. Domáce práce sa robia najlepšie, keď človeku zvoní v ušiach. Po vrhu tvora, ktorý obsahuje jej DNA, sa môže vzdať dezilúzií, metafyzických neistôt či chabých pokusov porozumieť zákonitostiam života a smrti. Zatiaľ ju štve kopa vecí: napríklad, že vesmír umiera. A dekorácie. Dekorácie: no prosím. To je aspoň poriadne dno. Bod mrazu, hovorila. Odveká potreba dekorovať. Už úžľabiny v skalách, ktoré slúžili ako úkryt pred mrazom a dažďom, boli dekorované náčrtmi zvierat. Aké šťastie, že okrem ohňa naši predkovia nepoznali nič iné, čo by svietilo alebo sa inak trblietalo. To by sa jaskyne na míle leskli ako oči po facke. Hneď, ako sa človek niekde usadí, postaví obydlie, prinesie miestu svoju prítomnosť, strhne sa to: dekorovať. Všetko a nemilosrdne.  Priestor bude pohltený invazívnym dekoračným mechanizmom, rozhorčene mávala cigaretou a odpľula si krv s kúskom zubu. Aj tieto vety, čo ti práve hovorím, vieš, Svetovid, tie sú tiež dekorované: nemôžem poprieť, že sú zámerne páčivo formulované, že majú svoj rytmus a kadenciu, svojskú patinu. Dekoráciu máme hlboko v génoch. Tak pre toto chcem rodiť.

Svetovid krčil ramenami. Krčiť ramenami Svetovidovi šlo. Je to univerzálne gesto, ktorým sa dá vyjadriť súcit, bezmocnosť, zmierlivosť, alebo napríklad aj poslanie do piče. Celá škála potrebných emócií a reakcií v pohyboch ramenných svalov. Jednoduchosť.

Zosia hrala tenis. Neživila sa ním, no chcela by. Trénovala tvrdo. Každý deň cestovala trištvrte hodinu autobusom z periférie do obývanejšej štvrti, takej, kde boli aj tenisové kurty. Bola krátka a svižná, jej hlavnú devízu teda predstavovala hra na sieti. Hra na sieti znamená zvýšený pohyb. Ak by sa Zosia niekedy stala úspešnou, bola by z tenistiek, ktoré pravidelne na zápasoch trpievajú. Tomu aj prispôsobovala svoje tréningy. Svedomito si ubližovala: rozkývané väzivá na členkoch večne obmotané elastickým obväzom, každú chvíľu hrozil ich úplný rozklad. Prelepené stehenné a lýtkové svaly, do ktorých vystreľovali kŕče, ktoré ju neraz zložili a zanechali zvíjajúcu sa a plačúcu uprostred mazľavej antuky. Ubližovala si a nič z toho; lenže čo mohla Zosia robiť, keď nemala predpoklady? Mohla napríklad hrať šach. Na ten však tiež predpoklady nemala; musela sa teda uspokojiť s tým, že bude ďalším zo zástupov ľudí, ktorí vynaložili úsilie zrovnateľné s úsilím svetových hviezd, no kvôli absolútnej absencií talentu boli zhltnuté vo večnom a nehybnom močiari neúspešných vyhliadok a zmarených cieľov. Nie každý roztrhne superstruny, nie každý príde s liekom na rakovinu, nie každý dosiahne dokonca čo i len takú nízku métu, akou je napríklad let do vesmíru. Musia byť aj tí, čo nakladajú uhorky. Musia byť aj tí, čo čistia chodníky. Musia byť aj tí, čo učia na školách. Utešovala sa. Utešovala sa a chcela rodiť, práve pre toto, poskytnúť životu istú hranicu, za ktorou sa môže poriadne napchať a neriešiť konzistentnosť podania, neriešiť reakcie oponentov na jej agresívne returnovanie slicovanými backhandami, neriešiť správny moment, v ktorý je potrebné poslať rezolútny forehand po čiare. Výhodou je aj malý tvor, do ktorého sú potom postupne projektované všetky zlyhania. Pretrváva pocit, že keď sa spraví decko, je to akási výhybka pred smrťou. Život ostáva zachovaný v novom rozmere, roztrhne sa vrece s poznaním a rovnováhou. Lenže sa neroztrhne nič. A po tomto zistení sa akt rodičovstva mení na systematický a podvedomý boj dieťa zo sveta zniesť. Prirodzená a inštinktívna reakcia dieťaťa, ktoré je napriek všetkým cumlíkom a plienkam vo svojej neurologickej podstate predátorom, je brániť sa a zniesť zo sveta svojich rodičov. Takáto neviditeľná vojna väčšinou končí remízou a zlomení ostanú úplne všetci. Pre toto by si rodiť nemala, dodal Svetovid.

Zosia si odpálila ďalšiu. To tenisu neprospievalo, neprospievalo to ani rodidlám, ale čo má Zosia robiť, keď ju dni takto dostihli? Nedial sa žiaden veľký príbeh, hoci z okna, pod ktorým Zosia so Svetovidom sedeli, vyrastalo chápadlo. Povahy bolo skôr rastlinnej, no s istotou sa to určiť nedalo. V biológií ani jeden z nich neexceloval a keďže nebol zjavný žiadny prudší pohyb či iný náznak intencie chápadla Zosii alebo Svetovidovi ublížiť, nechali ho tak. Bolo im to jedno. Dospeli do tej fázy. Pogratulujme im. Mať niečo skutočne, organicky a surovo v piči je najťažšie dosiahnuteľný level ľudského vývoja. Neobzerať sa, keď za sebou jedinec počuje svoje meno a hvízdanie, takto, hvízd, Zosia, hvízd, Svetovid. Nepozastavovať sa. Môže ich ktosi chcieť zbiť, môže im ktosi povedať, že im chýba ich vplyv na slovanstvo ako také, že by mali zrovnať so zemou pár kostolov a znova zaviesť svoje pohanské dekórum. Nereagovať na búchanie na dvere o tretej v noci. Invazívne búchanie. Ani sa nepozrieť cez hľadáčik, kto to tam asi môže stáť a takto invazívne búchať. Pokrčiť ramenami a bez slova, pokorne, potichu odísť od každého kokota, ktorého Zosia alebo Svetovid stretnú; to sa počíta. Záviďme Zosii a Svetovidovi.

Zosia a Svetovid ukončili svoj rozhovor. Pred kaviarňou na nich pokorne čakal pes Sigmarl. Všetci sa mu vyhýbali, inštinktívne volili druhú stranu chodníka, pociťovali zimu a beznádej, keď čo i len na chvíľku zahliadli jeho múdre a drastické oči. Lenže Sigmarl nikoho nikdy nenapadol. Sigmarl trpezlivo čaká na chvíľu, ktorá raz príde. A v tejto chvíli, ktorá raz príde, zožerie Sigmarl celý svet. Na údržbu nenáročný pes, granule nechce, chce len civilizáciu a všetko s ňou spojené, ale ešte nie, ešte chvíľu, ešte sa musí narodiť zopár detí, zlyhať zopár ašpirujúcich mladých tenistiek, ešte sa pokrčením ramien musí poslať do piče hromada ľudí, ktorí sa po vzhliadnutí takéhoto gesta triumfálne zaškľabia a so spokojným pocitom, že niekoho poučili či zmenili, odídu pokračovať v tom, v čom sa práve pokračovať chystali.