List Gagarinovi

Пoкa Juraj,

Dnes to urobíš. Vzlietneš ku hviezdam a staneš sa jednou z nich. Budem na Teba myslieť. Ja som dole a pozerám sa na Teba. Hľadím do útrob temnoty a viem, že si tam. Kde som ja? To netušíš. Ak chceš prezradím Ti to, ale nato sa musíš pozrieť smerom dole. Som  len človek a lietať nedokážem.

Je ešte noc, všetci spia, ja sa pozerám cez strešné okno. Nie je tu nikto, len ja a tma, a keď zavriem oči, tma ma pohltí. Vtedy tu nie som ani ja. Som a nie som pod strešným oknom Juraj kde myslím na Vás. Zdá sa mi, že Vás tým strešným oknom vidím vo Vašej rakete, ako letíte ponad mňa Juraj. Páčite sa mi. Máte široký nos a úsmev. Všetci hovoria, že ste chlap ako hora, až na moju mamu, ktorá vždy pokračuje a povie :„Čo tam po hore, je to chlap ako každý iný...“ Nechápem celkom presne, čo tým chce povedať, ale teba chápem Juraj. Viem čo chceš dokázať, máš skvelý triedny pôvod, túžiš lietať. To by sme chceli všetci- lietať spolu s tebou v oblakoch, v tme, pri hviezdach, medzi nimi, na červenom nebi v súhvezdí kosáku a kladiva. Si vysoko Juraj? Are you high? Písať po anglicky sa nepatrí, čo keby si náhodou nerozumel, Júra?

Možno sa ti zdá, že to čo Ti píšem, s Tebou, s Nami nesúvisí. Chcem však, aby si ma poznal, keď sem prídeš a odvedieš ma odtiaľto. Túžim aby si vedel, kto som a kto ma stvoril. Juraj, si zvedavý ako vyzerá moje strešné okno cez ktoré sa na teba pozerám? Čo by si chcel Júra? Dotýkať sa môjho tela, chcel by si ku mne vzlietnuť, ukázať mi ako vyzerá nebo? Je to na tebe.

Ešte stále je tma, tmy sa nebojím, tma je dobrá, neubližuje. Bojíš sa tmy, keď si tam tak lietaš? Vidíš vôbec niečo? Nechceli by ste ma vidieť v tme, Júra? Vnímať ma, zistiť kto som a potom odletieť alebo zostať? Nechám Vás rozhodnúť sa...

Hodiny tikajú a ležím v tejto tme už hodiny. Čo hovoríte na mnohovýznamovosť slova hodiny? Ako Vám plynú hodiny tam hore? Koľko je vlastne vo vesmíre hodín? Myslím na Teba, na Vás ( stále neviem či Vám môžem tykať), pritom však myslím na nás: na mňa, na brata, na matku a na otca. Myslím, že ich poznáš, každý ich pozná.

Matka je milujúca príčina všetkého zla. Kvôli nej sme tajne pokrstení. Je to jej vina, že nikdy nebudeme študovať a zostaneme ľuďmi, ktorí sa pozerajú cez strešné okná na Vás. Matka Vás nenávidí, koniec koncov asi ako všetko, všetkých, život aj smrť, Vojnu aj Mier. Čítali ste Tolstoja, Juraj? Chcem ho čítať s Vami, predčítať Vám z neho a sledovať Vašu nežnú tvár, ako sa bude tváriť.

„-Mami, ale ľudia sú z opice.

-Vy si pokojne buďte z opice. Ale ja z nej nie som, pochádzam ešte z línie Adama a Evy!“

Často si radi s bratom opakujeme, že my z opice sme. Nie sme nato síce príliš hrdí, ale napriek tomu to zvládame so cťou. Nie je jednoduché byť z opice. Človek aby večne kupoval prostriedky proti blchám pričom už nespomínam ani zvýšenú spotrebu banánov v našej domácnosti. Naša Opica ich zožerie kvantum.

Začína svitať a ja sa začínam báť. Kto ma pohltí, keď zmizne tma? Komu nebude záležať natom, kto som? Kto zabudne? Nenávidím školu, vieš o tom Juraj? Som na gymnáziu, po ktorom nepôjdem nikam. Po ktorom zomriem, po ktorom prestane existovať čas a všetko bude teraz. Zostanem v dome so strešným oknom, budem chodiť pásť kravy. To všetko kvôli milujúcej matke a jej krstu. Zdravas matka milosti plná, režim s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je i plod života Tvojho, JA.

V škole ma najviac baví ruština. Nechcem ti teraz písať, že je to len kvôli tebe. Mám ešte istú slabosť aj pre súdruha Chruščova. Kto by nemiloval masívneho tuleňa v obleku? Na každom zábere sa s niekým bozkáva. Bozkávaš sa aj ty, Júra? Pobozká Ťa ten kus Hovädziny, keď pristaneš? Určite áno, takú príležitosť by si nenechal ujsť. Závidím mu, byť tak aspoň na chvíľu Chruščovom.

Juraj, ešte stále je tu ticho, ale začína sa rozvidnievať. Tvoja raketa mohla ponad mňa preletieť a zanechať biely pás, ako dôkaz Tvojho preletu. Biele pruhy však na tmavom nebi nevidno. Keď sa rozvidnieva myslím väčšinou na otca. Je mladý a pritom starý. Narodil sa v rovnakom roku ako ty. Lenže na rozdiel od teba strávil svoje detstvo v koncentráku. Rozmýšľaš nad koncentrákmi keď letíš na červenom nebi v súhvezdí kosáka a kladiva? Ďakuješ Červenej Armáde, Bohu alebo matke, zato, že si teraz tam kde si? Kde si vlastne, Juri?

Niekedy si myslím, že ľudia môžu len tak zmiznúť, tak ako zmizol otec. Otec je stále tu s nami v dome, ale zmizol. Málokedy rozpráva. Veľa myslí a spí. Otcove oči sú temné, ale nemajú presnú farbu. Najskôr majú asi farbu popola, rovnako ako jeho vlasy. Niekedy keď sa mu pozriem hlboko do očí, vidím v nich komín. Otec fajčí cigaretu, dym z úst mu mizne až nad obočím. Z komína sa kúri. Popol, ktorý z neho vychádza padá na jeho vlasy, oči a dušu. Už nikdy sa nerozplynie. Otec žije v krajine večného popola. V diaľke počuť vlaky a celkom blízko zase dych človeka. Nie ten jeho, otec sa snažil nedýchať. Aj teraz sa snaží nedýchať, ale my mu to nedovolíme. Musí dýchať. Niekedy ho mám chuť udrieť, aby sa prebral a vstal z popola. Túžim ho zbiť, kopať ho do hrude, pažbou pušky mu rozbiť tvár, aby sa začal brániť a kričať. Viem však, že by neurobil nič. V jeho zorničkách by sa odrážali len dymiace sa komíny nad ktorými by svietila žltá hviezda. Je jedno koľko cípov hviezda má, stále ostáva hviezdou, až na večné časy, amen.

Pre môjho otca je hviezdou moja matka. Matka je pre otca krížom. Otec ju poslúcha na slovo. Otec jej pomáha. Otec je po jej boku. Otec stojí pri nej. Otec stojí. Otec padá. Otec nevládze vstať. Otec je popol. Matka je po jeho boku. Matka stojí pri ňom. Matka padá spolu s ním. Matka vstáva a dvíha otca z popola. Matka ho núti žiť. Žiť? Čo je to život, pre niekoho, kto nedokáže vstať? Aké je to pozerať sa na hviezdu a nenechať sa spáliť jej žiarou? Máš aj ty svoju hviezdu ?

Júra, to čo ti tu píšem sa nesmie nikto dozvedieť. Chcem, aby si mi to sľúbil. Dokážeš udržať tajomstvo? Môj brat chce odísť. Povedal mi to asi pred týždňom. Zaľúbil sa a tvrdil mi, že viac už nedokáže žiť s Opicou a so Židom. Nechcem, aby šiel, ale ako mu to mám povedať? Keby sme mohli roztrhať Janu na maličké kúsky. Zneškodniť každý jej pór. Vrážať do nej nožom hlboko, silno a nechať sa postriekať jej krvou. Obetovať ju ako mladé jahňa, tak ako mal Jákob obetovať Izáka? Urobíme to spolu?

Začína sa deň. Počujem vŕzganie postelí. Jana je žena. Vraj je pekná. Mne sa nepáči. Jana  je Izák. Vezme mi ho a odídu spolu. Niekam ďaleko. Bude mu šepkať do ucha ako strašne ho miluje. On bude počúvať jej klamstvá, kým sa nestanú pravdou. Jana bude jeho pravdou. Bude jeho slovom. Jana bude jeho pravou rukou, jeho chýbajúcou polovičkou, stane sa jeho telom. Jana bude. Už neviem viac zredukovať túto vetu. Určite mi rozumieš Juraj, veď aj ty máš brata či sestru.

Je deň Jurij. Napriek tomu v dome vládne ticho. Sme tu len ty a ja. Sami dvaja na alfe a omege sveta. Vidím Ťa cez strešné okno. Tvoja tvár je mojou hviezdou, mojím všetkým, žiariš. Dnes na celom svete žiariš ako jediná hviezda práve ty, Júra. Nemôžem sa Ťa dočkať. Kedy už konečne zostúpiš z neba? Budem Ťa sledovať, pôjdem za tebou, nájdem Ťa. Zažiar a ja sľubujem, že Ťa budem nasledovať, tak ako traja králi nasledovali hviezdu. Chcem Ti niečo darovať. Musím, keď sa ti klaniam. Dostaneš odo mňa teda zlatú hviezdu, kosák a kladivo.

Si krásny Juraj, na fotkách, v novinách. Potrebujem počuť Tvoj hlas a cítiť Tvoj dotyk. Tvoja prítomnosť bude pre mňa spasením. Zmiznem odtiaľto s tebou, tak ako zmizol otec a zmizne brat. Vidím Ťa prichádzať Juraj, na červenom aute, kabriolete. Máš stiahnutú strechu, oči trochu prižmúrené, lebo ti do nich fúka vietor. Si statný Rus a okuliare nenosíš. Zastavíš, zakričíš moje meno, ja vybehnem, snažím sa Ťa nájsť pohľadom. Uvidím Ťa a rozbehnem sa, najprv pomaly, potom rýchlejšie až Ti skočím do otvorenej náruče. Objímeš ma a zatočíš mnou. To všetko samozrejme spomalene. Budeme konečne spolu navždy. Niekto sa pred nás postaví a v rukách bude držať tabuľku s nápisom конец.

Dom začína znieť, tak ako znie každé ráno. Otcovým tichom, matkinou žiarou a bratovým pokusom o útek. A ja nemôžem myslieť na nič iné ako na Teba. Kedy konečne doletíš a zídeš z nebies? Gagarin náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi , tak i na zemi. Amen. Až po Amen budeme vedieť, že je koniec. Amen, Juraj.

S láskou naveky,

Tvoj Peter.

P.S.: V balíčku ti posielam aj Tolstoja, aby sme sa mali o čom baviť pri našom prvom stretnutí. Milujem Ťa. Amen.