Poviedka

Oklamali ste ma! vytiahol prvý dva kvéry a zamieril na spoločníkov. Hnev mu rozširuje nozdry. Tretí a štvrtý ho nasledovali. Šesť kvérov v hre. Druhý stojí nehybne, užíva si chvíľu neistoty.

Neistota je ťaživá, začne doliehať aj na jeho odolnú myseľ. V okamihu mieri siedma a ôsma zbraň do tváre tých svíň. Používa iba kolty. Kroch kroch, zakrochká na špinavé osobnosti.

Už sa stmievalo. Zase mala ten pocit že ona rozpráva svet. V chvejúcej ruke cigareta a vedľa na vetchom stolčeku jej šál a kabát.  Priateľským zdvihnutím ruky ho privítala. Zložil veci na vešiak oprašujúc si sneh z kratučkých vlasov.

V tichosti každý miešal svoju kávu. Výbuchy smiechu okolo akoby dohodnuto ignorovali. Rozprávala o svojom úspechu v škole a o ponuke zaujímavej práce, pričom sa hrala s nezapálenou cigaretou v ruke a on si všimol jej zalomený necht.

<<Neboj sa. Buď pokojný. A už sa to konečne spýtaj. Čo osvetľuje chladnička?>>

Ležal som na chrbte. Presnejšie – pod stolom. V rukách som držal fotoaparát. Trochu sa mi triasli kvôli krkolomnej polohe, ktorú som zaujal. Do lopatky ma tlačila studená podlaha. Na nej zvyšky listov studeného šalátu a fľaky od majonézy. Táto kombinácia naznačovala notoricky známy fastfood.

Chýbali mu tie masy študentov postávajúce pri zastávke, čo ťahali jednu cigaretu za druhou. Akoby tie patetické antifajčiarske propagandy, s ktorými začal Hitler, čosi zmenili. Zopár mladistvých hlúčikov stálo opodiaľ, bavili sa o kríze a o štúdiu v zahraničí a čakali na autobus. Pár rokov dozadu to bolo iné. Nespočetné davy mladých ľudí stáli, fajčili a socializovali sa.

Na stole stáli dve soľničky. Priečne pruhovaný obrus bol takmer čierny. Dve panvice so zvyškami. V miestnosti neznesiteľne zapáchal človek, na oknách viseli zožltnuté plachty. Nad posteľou v kúte čiernobiely obraz mladomanželov.

Príšerný hluk hypermarketu dokázal zložiť aj tých najtvrdších flegmatikov. Všetci tu boli úplne rovnako stratení. Migrovali medzi uličkami prepchatými jedlom, porovnávali zľavy, cítili sa oklamaní, keď si na kvádrovitých telieskach čítali nápisy „Kocka masla“.

Čítaj, len čítaj starký. Síce sa stále opakuješ, ale nevadí. V podstate ho ceremónia ani nezaujímala, zbežne preletel tvárami pozostalých. V sychravom počasí pôsobili všetci maximálne uniformne.
"Prišli sme sa sem rozlúčiť s mladým človekom, ktorý mal ešte celý život pred sebou..." Neznášal, keď s ním musel na všetky pohreby. Strhol sa na jemné poklopanie na pleci. Zadíval sa do tváre ryšavej dievčiny.

„Teší ma, že ste sa k nám pripojili, Hans,“ vzal jeho ruku a ovinul si ňou krk. Hlavu si položil na jeho plece. „Ponúknem vám niečo? Nie? Ale veď nebuďte taký skromný. Aspoň niečo na pitie. Máte krásne telo, bol by som nerád, keby ste sa dehydratovali,“ vytočil oči k Hansovej tvári. Vymanil sa z objatia a odišiel do kúpeľne. Upravil si krátke fúziky, opláchol tvár.

Som len pach vedľajšej postavy. Nie som viazaný lineárnosťou príbehu. Môžem si dovoliť presahy do iných kníh, ak ich vedľajšia postava čítala. Vedľajšia postava je z veľkej časti pseudointelektuálka. Mám preto šťastie. Kvôli zaisteniu intelektuálnej kulisy čítala množstvo klasických diel a autorov. Pri všetkých sa tvárila rovnako a s nadhľadom, lebo všetkým rovnako nerozumela.