Ževraj ich je viac

Príšerný hluk hypermarketu dokázal zložiť aj tých najtvrdších flegmatikov. Všetci tu boli úplne rovnako stratení. Migrovali medzi uličkami prepchatými jedlom, porovnávali zľavy, cítili sa oklamaní, keď si na kvádrovitých telieskach čítali nápisy „Kocka masla“. Uisťovali sa u predavačiek, že na konkrétnom syre pleseň byť naozaj má, stláčali holými rukami paradajky, potom ajtak zobrali len tie, čo nestlačili a vyťukali číslo na váhe. Legenda vraví, že po hypermarketoch blúdia aj bájne zjavy, ktoré ovládajú čísla ovocia a zeleniny naspamäť. Väčšinou nosia mop, drhnú podlahu a otierajú si nosy do žltých gumenných rukavíc. Niektorí smrteľníci majú to šťastie, že ich stretnú. Po položení paradajok na váhu začujú za krkom len tiché „Dvadsať.“ Keď sa však otočia, nikto tam nestojí.

Starena páchnuca po výkaloch si prezerala policu s krabicovými vínami. Okoloidúcim bolo akosi intuitívne jasné, že sa nechystá robiť kačku na víne. Zopár ľudí pristavila a vypýtala si od nich peniaze. Bolo pred Vianocami a všetkým ľuďom tak nejak globálne drbalo. Väčšina jej pre to nejaké drobné hodila. Ona vycerila zvláštny chrup a odcupitala do vedľajšej kóje otravovať iných.

Kleofáš v čiernom kabáte po zem naberal pečivo do sáčku. Tváril sa tajomne a husto. Chvíľami sa za seba nervózne obzeral, zrejme trpel občasnými paranojami. Štvala ho arytmia klopkania opätkov a podrážok na podlahe. Chcel byť čo najskôr späť doma. Hrať. Alebo skladať. Alebo ideálne oboje dokopy. Na rameno mu dopadla zošúverená ruka stareny.

„Dddrobné.. nemááš?“

Mal len peniaze na nákup. Ospravedlňujúco zakrútil hlavou. Starenin pohľad sa akoby ešte viac zostril. Čosi si tajomne zaševelila popod bradavičnatý nos a odišla preč. Zanechala za sebou len šuchotavý zvuk rifľovej bundy.

Kleofášovi zovrelo hrdlo. Skadiaľsi mu tá žena bola povedomá. Premýšľal a vzápätí trpko oľutoval fakt, že jej nevyhovel. Tak trochu mu začal chýbať prototyp typických a nezávadých stareniek. Ale o tých rozpráva každý druhý blbec. Toto bola iná káva. Hotová šamanka. Niekoľkokrát, keď bol v autobuse a držal sa neprirodzene skrútenými predklaktiami tyče, len aby nemusel chytať lepkavý a smradľavý povrch prstami, sa pred neho postavila na schodíky. Práve, keď chcel vystupovať, spomalila a tisla sa naňho chrbtom. Zabránila mu vo výstupe a v poslednej chvíli, keď sa už dvere zatvárali, vyskočila von.

Schmatol z poličky Savo a rýchlym krokom prešiel k pokladni. Vykladal celý nákup na pohyblivý pás. Savo mu začalo vytekať v rukách. Pred očami sa mu vynoril obraz mumlajúcej stareny. Súvislosti sa začali nepríjemne spájať, zatiaľ čo Savo nepríjemne stekalo po jeho čiernych nohaviciach a zanechávalo ešte nepríjemnejšie biele škvrny. Zhltol nadávky a vypýtal si od predavačky handru. Snažil sa zachrániť, čo sa dalo. Predavačka znudene pozorovala celú situáciu, akoby v nej ani nebola zaangažovaná. V tejto psychicky náročnej práci sa zrejme musela naučiť odosobniť sa. Pri všetkom tom stornovaní a pípaní.

Na ceste domov dvakrát zakopol o obrubník. Dva čisté zásahy. Udreté malíčky na nohách.

Vo dverách sa šmykol na rohožke a narazil do nich čelom. Vošiel dnu. Priložil si na boľavú hlavu handru namočenú vo vode a dal variť špagety. Bol si už celkom istý – bol starenou prekliaty.

Zavolal priateľovi, ktorý sa do podobných vecí vyzná. (Mobil mu najskôr skoro spadol do hrnca s vriacou vodou.) Priateľ povedal, že má zajtra čas a že nech sa Kleofáš zastaví okolo obeda. Fajn, maj sa, čau a díky. Čau. A skús do zajtra neumrieť. Nič nevar. Nehraj sa s elektrospotrebičmi a tak. Dobre tati. Kokot. Neser. Heh, čau. Čau.

Špagety mu prihoreli. Z jedla nebolo nič. Netrúfal sa spraviť si ďalšie. Vzal jeden suchý rožok a prežúval ho. Mohol by si ho napríklad natrieť tým pojebaným Savom, napadlo ho. Zababušil sa pod deku, zapol televíziu a snažil sa vykonávať minimálny pohyb. Popri tom otvoril knihu – akési dejiny výtvarného umenia. Náhodne na strane s obrazom „Načalo mira – začiatok sveta.“ Obrovská zívajúca vagína rozprestretá cez celé plátno. Tam sa momentálne nachádzal.

Diali sa sny. Sny v jeho byte bývali spravidla buď absurdné alebo absolútne príšerné. Chvíľu kráčal po ulici. Potom sa zastavil a začal (len tak, z akéhosi rozmaru) nahlas hajlovať. Zistil, že nemôže prestať – čosi, ako keď sa vám sníva o tom, že sa rozbehnete a chcete zabrzdiť, no zotrvačný pohyb vás ženie ďalej, až napokon spadnete. Musel hajlovať stále viac a viac, hlasnejšie a hlasnejšie. Napokon sa celý spotený zobudil na to, ako zo sna kričal SIEG HEIL na celý byt. Dúfal, že susedia spali. V ramene mal silné kŕče.

Bol hodinu pred odchodom za svojím antišamanským priateľom. Od hladu mu škvŕkalo v bruchu no neodvážil sa spraviť si akékoľvek sýtejšie jedlo. Usúdil, že príliš riskantná by bola aj ranná hygiena a tak si v záujme bezpečnosti radšej ani neumyl zuby.

Natiahol sa do čohosi zdanlivo čistého a vyrazil. Rozhodol sa, že pôjde peši. Nechcel v autobuse opäť naraziť na tú. Tú.

Prišiel k vysokému paneláku. Zazvonil. Ozvalo sa.

„Víta vás Microsoft AntiCurser. Vyzerá to tak, že ste práve boli prekliati. Tu sú nejaké riešenia. Môžete ísť akurát tak do prdele. Je to beznádejné.“

Kleofáš sa rozosmial.

„Otvor ty chuj.“

„Okej, okej.“

Chuj otvoril a vpustil Kleofáša dnu.

„Tak rozprávaj.“

Rozprával. Povedal mu všetko o starene, ktorú vídal za posledných niekoľko mesiacov. O tom, ako sa mu v autobuse pokúšala čítať myšlienky a neraz sa jej to aj darilo (mohla to však byť aj obyčajná Kleofášova paranoja), o tom, ako mu párkrát zabránila vo výstupe z busu, o Save v obchode a o všetkých udretých prstoch a palcoch a hlavách a o prázdnom bruchu. Priateľ so záujmom prikývol.

„Nedá ti pokoj, kým jej to nevrátiš. Ale možno bude chcieť viac.“

„Čo sú toto do boha za ľudia?“

„Je ich viac. Túlajú sa po meste, postávajú v podchodoch, prevážajú sa načierno v emhádečkách. Bohvie odkiaľ získali tieto zvláštne.. heh.. sily, alebo ako to nazvať. Ale bez akejkoľvek újmy ich používajú len a len na osobný pôžitok. Ktorým sú peniaze, žrádlo a fakt, že otravujú ostatných.“

„A jak.. jak viac?“

„No viac. Možno si vypýta hodinky, možno viac peňazí, aby ťa odkliala. Bohvie. Možno aj..“

„Aj?“

„Možno bude chcieť fyzickú rozkoš.“

Kleofáš nasucho alebo nejak inak preglgol. Predstava súlože s tým človekom ho nelákala.

„To nie..“

„Ja neviem. Možno. Ja som do toho raz padol tiež. Bolo to pár rokov dozadu. Tiež som nedal drobné alebo nekúpil hotdog alebo čo, a potom sa mi diali tieto kokotiny. Dlhé mesiace. Furt som padal, furt mi niečo padalo, furt na mňa niečo padalo. Potom som toho človeka stretol zas, napchal som mu do ruky hotdog čo som si práve zhodou okolností kúpil v stánku a on si vypýtal ďalší. A bagetu. A ričmena a pivo. A nakoniec som mu z bankomatu musel vybrať polku výplaty. A bol pokoj. Hotová mafia.“

Ešte si zobrali z chladničky pivo a o niečom zbytočnom sa bavili. Potom sa rozlúčili. Kleofáš bol odhodlaný nastúpiť do autobusu a so svojím novým nemesisom sa konfrontovať.

Jej nechty krútiace sa okolo popraskaných prstov sa natiahli k tým jeho klavírnym. Dvadsaťeurovka zašušťala. Potom ďalšia a potom ešte jedna. Dotiahla ho k bankomatu. Vybral ďalšie dve. Zaťal zuby. Nechcel nadávať, nechcel dokonca ani pôsobiť, ako keby prerobil. Usiloval sa tváriť šťastne. Aký rád je, že ju, chuderku obdaruje.

Ona vytiahla čosi z látky, čosi absolútne neidetifikovateľné, čo však celkom iste ovplývalo magickými démonskými silami a mávala s tým vo vzduchu. Nezrozumiteľne bľabotala. Kleofáš pochpil, že je odkliaty. Odišiel preč. Teraz už sa tváril nasrato. Opäť si predstavil súlož s tou bytosťou a bol už o niečo pokojnejší.

Z hrude mu padlo čosi ťažké. Nadýchol sa, otočil sa k studenému slnku rozpitému nad panelákmi a cítil sa ľahký. Šiel s týmto pocitom domov. Len piča na obraze ticho mlčala.