Som len pach

Som len pach vedľajšej postavy. Nie som viazaný lineárnosťou príbehu. Môžem si dovoliť presahy do iných kníh, ak ich vedľajšia postava čítala. Vedľajšia postava je z veľkej časti pseudointelektuálka. Mám preto šťastie. Kvôli zaisteniu intelektuálnej kulisy čítala množstvo klasických diel a autorov. Pri všetkých sa tvárila rovnako a s nadhľadom, lebo všetkým rovnako nerozumela.

 

Sú aj omnoho renomovanejšie pachy – napríklad taký pach hlavnej postavy, ktorá sedí na navičke v parku v Nabokovovej Lolite a pozoruje bezvýznamné vedľajšie postavy, čo skáču cez švihadlo. Pach invalidného dôchodcu kŕmiaceho holuby, ktorý, akonáhle je naň v príbehu kladený dôraz, rozcitlivie a roznežnie každého pozorovateľa. Pach náhodného vraha – Deus Ex Machina – ktorý náhle vyzabíja všetky prebytočné postavy, aby náhodou celý dej nezamrzol. Pach slovnej hračky, ktorá v pokoji letného poobedia poobjedá bedrá bravov.

 

Musím sa však uspokojiť so svojou vedľajšou postavou. Nechcem jej samozrejme príliš krivdiť, niektoré knihy si celkom vychutnala a hudbe rozumie o niečo viac. Nie je to stratený a beznádejný prípad. Len by sa jej zišla štipka sebareflexie – zmeniť to však žiaľ nie je v mojich silách. Ja som na nej len nalepený, som ňou posadnutý.

 

* * *

 

Jozef stál nad kuchynskou linkou a sústredene upieral pohľad na prúd tečúcej vody. Spomínal na kvantá vecí, ktoré v živote pokazil. Na spálené kapre, keď robil jedlo na Vianoce pre chudobných a bezdomovcov. Na prihorenú kapustnicu, keď robil jedlo na Vianoce pre chudobných a bezdomovcov. Na omočenú hajzlovú misu v drahom hoteli. Na to, že holuby na balkóne denno denne vystavoval pasívnemu fajčeniu. Na to, ako si ho na jednom festivale poézie ktosi splietol s uznávaným básnikom, podsunul mu zbierku, vypýtal si autogram a on sa mu tam zo škodoradosti podpísal.

 

Úvahy ho zahnali do extrémnej roviny – chcel svoju omylnosť odstrániť absolútne. Brydilo sa mu škodiť – bol vo svojej podstate veľmi krehký – a s tým súviselo aj ním zvážené a konečné riešenie.

 

S mrazivým pokojom napol krk a jediným prudkým pohybom šľahol hlavou o umývadlo. Tá sa rozletela na niekoľko ostrých projektilov. Rozkotúľali sa po dlážke. Jeho žena ich pozametala v domienke, že je to ďalší tanier alebo váza, ktorú Jozef rozbil, na metličku a vyhodila ich do kontajnera.

 

Ešte v ten večer sa pri kontajneri pristavil bezdomovec. Chcel si uchmatnúť večeru a tak sa hrabal ponorený v smetiach. Po tom, čo dožuval zbytky plesnivého chleba sa zosunul na zem a zadusil sa črepinou z Jozefovej hlavy.

 

Onedlho si Jozefova žena všimla skrútené bezhlavé torzo zosunuté v kúte kuchyne. Zarazila sa. Meravo stála a hľadela vpred.

 

Jozefova smrť ju zarmútila. Dlho premýšľala o tom, čo ho podnietilo k samovražde. Podvedome vyhľadávala dôvody, pre ktoré by ju malo hrýzť svedomie. Že mu nedosolila guláš, občas ho buzerovala, prepínala mu kanály v televízií. V jej živote vznikla obrovská trhlina, ktorú nemala čím vyplniť a tak ju vypĺňala aspoň týmto príležitostným sebatrýznením.

 

Začala frekventovanejšie piť. Pomaly ale iste chátrala – mala rozstrapatenejšie vlasy, pod očami sa jej tvorili kruhy, rúž sa jej samovoľne rozmazával po ústach. Stravovala sa výhradne vo fastfoodoch, s výnimkou nedele, kedy si kupovala v neďalekom supermarkete párky a horčicu.

 

Postupom času vyprahla a stala sa z nej postava tmoliaca sa po podchodoch a vlakových staniciach. Zahalená v dlhom bledoružovom kabáte s igelitovou taškou a čiernymi okuliarmi pôsobila na svoje okolie poľutovaniahodne. Skrčená a opierajúca sa o múrik prežúvala chladnúci hotdog, keď k nej prikrivkala vedľajšia postava, ktorá si mimochodom cestou na stanicu vytkla členok, keď stúpila na mriežkový kanál a spýtala sa jej, koľko je hodín.

 

Žena bývalého Jozefa mlčky ukázala na digitálnu tabuľu s odchodom vlakov.

 

Vedľajšia postava najskôr povedala do piče a potom jej poďakovala.

 

“Ušlo vám to?”

 

“Eh.. hej.. prepáčte..”

 

“Nie, nie, nemyslím nadávku. Pičujte koľko chcete. Myslím vlak.”

 

Vedľajšia postava súhlasne pokývala hlavou. S vytknutým členkom, zlým účesom a škvŕkajúcim bruchom sa náhle cítila pri žene bývalého Jozefa bezpečne a sporiadane.

 

“Tak si dáme pivko v bufete. Ha.”

 

Vyhŕkla žena bývalého Jozefa, ktorej bolo v poslednej dobe jedno, s kým a kde pije a zhovára sa.

 

Vedľajšia postava bola vďaka už spomínaným faktorom v dostatočne zlej a absurdne ladenej nálade na to, aby si našla zámienku piť pivo (sama ho výhradne nepila) a tak súhlasila.

 

Prikrivkali a pritmolili sa do staničného bufetu. Čudáci po vedľajšej postave, ktorá bola len tak mimochodom sexy (aj vďaka mne, jej zápachu) pobavene zazerali. Pokúšala sa ich ignorovať a čo najrýchlejšie prelievať hrdlom studenú tekutinu. Žena bývalého Jozefa jej zatiaľ líčila jej teórie, na ktoré posledné večery vynakladala filozofické úsilie. Samozrejme až potom, čo ju oboznámila so všetkými potrebnými reáliami – teda so smrťou bývalého Jozefa.

 

“A deti sme nikdy nemali. Deti sú zlé. Sú to mamonári.”

 

“Ako to myslíte?” Pobavene zdvihla obočie vedľajšia postava. Na odpoveď som bol zvedavý tiež.

 

“Ale každý furt trepe o detskej nevinnosti. Pičovina. Čo motivuje deti? Sladkosť. Darček. Hračka. Že si deti vyrábajú vlastné hračky, lebo sú kreatívne? Pchéchéché... čo ich motivuje k tejto kreativite? V skutočnosti len túžia po naozajstných, kúpených hračkách. Tá ich kreativita je len dôsledok absencie materiálu v ich živote.”

 

“A chcete snáď povedať, že časom dospejú a stanú sa skromnými idealistami?”

 

“Buď, alebo ostanú také, aké sú. Chech.”

 

Vedľajšia postava dostala náhlu chuť zistiť o tejto žene viac. Magickým spôsobom ju priťahovala aj napriek tomu, že cítila, že sa s ňou v mnohých veciach nestotožní. Patologický záujem preniesla do ďalšej otázky.

 

“A Vy?”

 

“Čo ja.”

 

“Ako to bolo u vás?”

 

“Ja som taká. Idealistka. Už od malička.”

 

“Ale tým popierate vašu teóriu.”

 

Žena sa len rozosmiala. Neskryla v tomto chrapľavom smiechu náznak smútku. Objednala ďalšie pivá. Sedeli tam dlho. Vedľajšia postava zmeškala ďalší vlak a bolo jej to celkom jedno. Rodina môže počkať. Bola tou ženou omotaná ako chobotničími chápadlami. Vymieňali si názory a teórie až do dlhej noci. To už sa na stanici pohybovali len tie najzvláštnejšie postavy. Siluety sediace na schodoch vydávali chraptivé zvuky.

 

Obe ženy sa rozhodli rozísť. Neplánovali sa už ani stretnúť – usúdili, že by sa to točilo okolo toho istého. Radšej to uťali v správnom momente. Žena bývalého Jozefa vedľajšej postave dohodila adresu chlapíka, ktorý by sa k nej podľa jej slov celkom iste hodil. V posteli je vraj tiež dobrý.

 

 

* * *

 

Vedľajšia postava neisto kráčala po schodoch vysokého a úzkeho skleneného domu. Podišla k dverám bez kľučky. Chvíľku pri nich bezradne stála. Keď chcela zabúchať, zistila, že sú vypolstrované. Pokúsila sa o to teda dlaňou. Snáď bude plieskanie vnútri počuť.

 

Muž sa inštinktívne zdvihol zo stoličky a zamieril ku dverám. Ešte stále sa tak trochu zžieral faktom, že sa prednedávnom opitý vyspal s najväčšou troskou, akú kedy videl. Veď mohol chytiť toľko svinstiev, hovoril si. Zašepkal nezrozumiteľnú spleť slov a dvere sa odsunuli. Parafrázujúc na tento fakt z Ali Babu sa cítil oveľa drsnejšie.

 

Vedľajšia postava pred ním stála schúlená do kabáta. Premočené vlasy sa jej šúverili na čele. Márne sa pokúšala skryť drkot zubov.

 

“Potrebujete odomňa niečo?”

 

Sucho sa spýtal muž. Nestál o náhodné návštevy, ktoré mávali vo zvyku pýtať sa ho, prečo sa rozhodol žiť v obrovskom sklenom penise a prečo z neho veľmi nevychádza von.

 

“Chcem sa v tebe stratiť.”

 

Po vyrieknutí tejto vety sa vedľajšia postava vzpriamila. Pôsobila o dosť sebavedomejšie. Dalo by sa povedať, že sa týmto aktom korunovala na hlavnú postavu, kedže žiadna iná a lepšia nie je k dispozícií.

 

Muž pobavene a pohŕdavo zdvihol obočie. Týmto gestom jej naznačil len polovičný a apaticky ladený záujem.

 

Hlavná postava zo seba zhodila kabát. Nechala ho vo vchode a vošla dnu.

 

“Kde máš bar?”

 

Muž, ktorého celá situácia zjavne príliš nevyvádzala z miery len pokývol hlavou smerom k veľkej sklenenej skrini.

 

Hlavná postava k nej prešla, vytiahla náhodný destilát a dva poháre a položila ich na stolík. Muž na sklenených reprákoch pustil pomalý džez. Počasie za oknami sa schyľovalo k strašnej jebačke. Ja však nemám rád, keď sa miešam so zápachom z inej postavy a tak túto pasáž radšej preskočím.

 

Po nej sedeli na gauči a mlčali. A jej sa to páčilo. Dobre sa jej mlčalo. Jemu tiež.

 

Skleneným zapaľovačom jej pripálil cigaretu (ďalší zápach) a odprevadil ju ku vchodu.

 

Začali sa stretávať častejšie. Niekedy spolu spali, niekedy len boli ticho a veľmi príležitostne prehodili zopár slov. Hlavnú postavu tak trochu štval fakt, že tá žena zo stanice mala pravdu, a bola rada, že už od nej má pokoj – mala by totiž pravdu vo všetkom. A to by ju ubilo, pravdu by totiž neprežila. To, že sa bez nej nedá žiť je len ilúzia, mylná predstava. Žiť v lži je celkom prirodzené a príjemné.

 

Po čase mu oznámila, že sa jej stratiť nepodarilo – že to skúsi inde. Klamala, skúšať to rozhodne neplánovala. Chcela sa len oprostiť od všetkých a od všetkého. Čoraz viac a viac v sebe videla ženu bývalého Jozefa – v zrkadle beznádejne hľadena na jej vráskami zdobenú tvár. Oprostiť sa, oprostiť sa, vravela si. To však bolo nemožné. Odomňa sa predsa neoprostí nikdy. Ja tu budem. Nezbaví sa ma, ani keď umrie. Vtedy totiž zintenzívniem.