Voyeur (2.0)

Rád sa zdržiaval na schodiskách panelákov. Liepal sa na zábradlia natreté hnedou opadávajúcou farbou. Pozorne vnímal každé zavŕzganie vchodových dverí derúce sa skadiaľsi zospodu, každé žblnknutie privolaného výťahu. Niekedy len tak postával pri náhodných dverách a odpočúval rozhovory zvnútra. Zriedkakedy niečo zachytil. Najlepšie boli rodinné hádky. Kvalitné decibely. Pero mu po zápisníku kmitalo ako metronóm, ktorý zasiahol blesk. Zas si prejebala celú výplatu. A ty nič nerobíš len kvasíš na gauči ako prasa. Ako kokot. A nenadávaj, čo si o tebe pomyslí Jurko, Janko, Florián, Cyprián, Kleofáš?! Ja sa na to vyseriem. Nemôžem takto žiť, nemôžem, pretnem si žily! Na šak pretni, práve si roztĺkla pohár, aha. Táto črepina by bola fajn, čo povieš.

 

Keď sa mu podarilo naraziť na dvere, za ktorými ktosi nahlas súložil, sadol si, oprel sa o stenu a onanoval. Namiesto vreckovky mu poslúžilo pár strán vytrhnutých zo zápisníku.

 

Vo fastfoode sa zamestnal len nedávno. Prestal v ňom však jedávať. Po zaúčaní od jeho ostrieľanejších kolegov.

 

„A keď ti nedá sprepitné, proste si otrieš o mäso vtáka. Aha, takto. V Amerike to volajú dick-burger. Alebo keď je niekto drzý.. Je to v podstate fér. Alebo mu fľusneš do pitia. Chrrrst..“

 

“Hehe, he, Stano prostě umí.”

 

Zajachtal tučný muž v kvetinkovej zástere. Obdivoval Stana ako akéhosi fastfoodového guru. Na tomto mieste panovala pevná hierarchia.

 

“Ale sme spravodliví.”

 

Triumfálne vyhlásil Stano.

 

“Keď dá niekto fajn sprepitné a usmeje sa, namrdáme mu tam viac toho mäsa. Síce je také staré, že by si ho nedal zožrať ani svojmu psovi, ale to je detail. Je to bohová výhoda, keď zákazníci platia dopredu.”

 

Tučný muž v zástere súhlasne prikývol a hodil na olej ďalší kus mletej hmoty.

 

Zoznámil sa aj s malým Džonym. Stano s Tučným mužom v kvetinkovej zástere otvorili biele dvere splývajúce so stenou a viedli ho spleťou chodieb k železnému výťahu. Stlačili tlačítko Dolu a čakali.

 

"Hlavne sa k nemu nepribližuj."

 

"Jo, hlavně nepřibližovat."

 

Chladným koridorom kráčali k obrovským dverám od trezoru. Potočili kľukou a s vŕzganím ich otvorili. V horúcom, pariacom sa oleji sa rochnil gigantický slimák. Nevyzeral, že by mu teplota či nedostatok priestoru prekážali.

 

"Tohle je Džony. Málem nám ho Svoboda Zvířat zatrhla. Ale všicko sme vykecali. A oni naštěsti nic."

 

Slimák sa vzdul a z čohosi, čo bol zrejme jeho análny otvor vytiekla lepkavá biela tekutina. Vysali ju so špeciálne upraveným prístrojom.

 

"Tak, toto je naša majonéza."

 

Zaškeril sa Stano. Džonyho zavreli a opäť vystúpali hore obslúžiť hladných zákazníkov.

 

Bola to dobrá práca. Mal nočné šichty. Blikajúca neónová lampa a ťažká vôňa spáleniny ho svojou reálnosťou upokojovala. Pľuzgiere na rukách od vyprsknutého oleja vytrvalo štípali a dodávali mu tým pocit, že žije. Kolegovia boli frustrovaní, poväčšine mlčanliví. Nechcelo sa im robiť. Komunikovať už vôbec nie. Len tak znudene postávali alebo si otierali o mäso svoje prirodzenia. Aj na ten pohľad si už zvykol. Vedel sa adaptovať do rôznych prostredí a podmienok. Takto to jednoducho chodí, hovoril si.

 

 

 

Aspoň mal dosť času na premýšľanie:

 

Keď ešte pred niekoľkými rokmi pociťoval prítomnosť ženy, vzduch okolo neho bol dusnejší a nepokojnejší. Zatiaľ čo v telke bežali cartoonové postavičky s nahrubo načrtnutými obrysmi, ona sa mu v náručí mrvila a odfukovala. Najhoršie bolo, keď kričala zo sna a ráno mu líčila jej sny o znásilneniach a detskom porne. A podvedome mu to dávala za vinu.

 

---Skala sa šúpe. Slnko na ňu svieti. Tak neznesiteľne sa šúpe. Aj moja koža. Celá sa šúpem. More pod skalou šumí. Som tu celkom sama. Piesok medzi mojimi prstami tupo hustne. Ostrý stisk na krčných tepnách zastaví príval krvi do môjho mozgu. Pohľad je čoraz hmlistejší, strácam vedomie. Precitnem až v akejsi malej pivnici osvetlenej ostrým svetlom žiarovky. Celá miestnosť pripomína vypočúvaciu miestnosť komunistickej polície. Predomnou je kamera. Ako podložka mi slúži dotrhaný matrac. Som spotená a nahá. Bezbranná. Mám strach. Dvaja muži mi ťahajú od seba ruky a nohy. Rozprestierajú ma ako farbu na plátne. Muchu na lepkavej pavučine. Pot. Pot sa mieša s pieskom medzi prstami. Muž s chrapľavým hlasom za kamerou niečo hovorí, nepočujem, čo. Len dedukujem, že to nie je adresované mne. Svetlo žiarovky sa zosilňuje a ja pomaly ale iste slepnem. Prestávam cítiť telo. Vnímam len pulzujúci tlak v podbrušku. Museli ma niečím znecitlivieť. Po matraci steká moja slina. Tlak neprestáva, kontinuálne do mňa naráža a opäť ustupuje. Nie je to bolesť, na tú som priveľmi omámená. Z hrdla mi miesto slov vychádza chrčanie..---

 

Cítil sa previnilo a trápne. Možno vplyvom podvedomia, zvláštneho magnetizmu vyvolával tie sny práve on. Podobné fantázie však nikdy nemal. Bolo možné aj to, že si ich vymýšľala a simulovala so zavretými očami, že spí a naschvál kričala o jej hrôzostrašných víziách.

 

Cez všetky ťahy, ktorými sa za život strápnil, by sa pokojne preniesol, keby bol svetovo uznávaným saxofonistom. Pamätal si ešte, keď ako pätnásťročný prišiel na večeru k jeho frajerke. Jej despotickí rodičia ho už medzi dverami privítali nevraživými pohľadmi. Ak pretiahneš moju dcéru, urvem ti vtáka, hovoril v skutočnosti otec, ktorý utrúsil krátke a strohé dobrý večer. Jeho výraz prezrádzal niekoľkoročnú službu v armáde a katolícke vyznanie. Ostré, prísne zastrihnuté fúziky evokovali dojem permanentného zježenia. Jeho manželka samozrejme pokorne mlčala a stála za ním. Aj doslovne, aj symbolicky. Často od svojej milovanej počúval rôzne korenisté rodinné príbehy a desil sa toho, že raz príde deň, keď bude pozvaný na večeru. Neznášal podobné podujatia. Nebolo to pre to, že by bol rebel alebo trucovitý teenager. Jednoducho akosi prirodzene preferoval samotu, k čomu automaticky patrila aj sociálna neprispôsobilosť. Keď pil čaj, pošmykla sa mu šálka a oblial biely obrus, ktorý sa následne podujal vyčistiť kúskom handry. Zistenie, že kúsok handry bol menší obrúsok, ktorý splýval so stolom sa dostavilo až neskôr. Keď bol na odchode (bolo absurdné, keby u nich ostal o niečo dlhšie a absolútne neprípustné, aby zaliezol s ich dcérou do izby, pretože žiadny logický dôvod, prečo by s ich dcérou chcel byť sám v izbe podľa rodičov, čo neustále prízvukovali, že sú racionálne uvažujúci ľudia neexistoval) , stúpil na korytnačku.Už si nespomína, či ju ešte - samozrejme dievča, korytnačka mu až tak žily netrhala - niekedy videl.

 

Ešte stále mu napína svaly nad lícami a šteklí ho v hrudi, keď si na to spomenie. Ale keby bol svetovo uznávaným saxofonistom, vôbec by to nevadilo. Jednoducho by ich dotiahla na nejaký jeho koncert, oni by uvideli, ako strašne vypeká a už by mu dali pokoj. Nebolo by od neho nič očakávané, kádrový posudok by bol kladný, pečiatka s veľkým červeným nápisom SCHVÁLENÉ by udrela do stredu papiera.

 

Teraz vypekal tiež. Ale hamburgery. Cvičiť na saxofóne vo fastfoode by bolo nemysliteľné. Bol síce presvedčený, že keby začal hrať na saxofóne, nie len že by mu tento akt pomohol zbaviť sa všetkých negatívnych spomienok, no pomohol by mu aj v súčasnej situácií. Napriek tomu, že nevedel o hudbe prakticky nič, cítil, že by sa do toho pokojne vložil celým telom. Teda aspoň ním, keď už na dušu neveril. Ale šéf povedal jednoducho nie. Nie sprevádzané plesnutím po hladkom, potom a olejovými výparmi premočenom čele. Ale to nevadilo. Fastfoodov je predsa veľa. Aj vchodových dverí. Aj schránok. Aj schránok bez zámkov, z ktorých kradol poštu a doma si ju čítal. Listy si zachovávali nestrannosť a odstup. Nie voči adresátovi, no voči nemu určite. On predsa nebol Ivanko, Zuzka, Janka alebo Kristián. Jeho neľúbili. Tým pádom sa mohol kochať tou malou jednotkou energie a citu, ktorú práve držal v ruke. Slobodne si z nej brať to, čo chcel a nemyslieť pri tom na následky.

 

Cestou z práce zbadal na prechode postavu na vozíčku. V lone mala položenú tašku a veľmi pomaly sa pohybovala smerom k paneláku. Zastal a uvažoval, či jej pomôcť. Chcel. Nebol na to lenivý, dokonca si povedal, že trocha fyzického pohybu by mu teraz prišlo vhod. No primrzol. Nedokázal sa premôcť, prísť tam a vypustiť zo seba tú jednu skurvenú vetu – smiem vám s tým pomôcť? Alebo – pomôžem vám? Jednoducho dostal blok. Pokúsil sa rýchlo analyzovať, odkiaľ sa tento blok mohol dostaviť. Neprišiel na to. Nikdy nevedel poriadne komunikovať s ľuďmi. Ubíjalo ho to. Tak tam len stál na obrubníku a bezmocne sa pozeral na postavu na ceste. Cítil sa ešte prikovanejšie, ako ona.

 

Keď šiel vyhodiť smeti, pristavil sa pri kontajneri. Chvíľku očami prehľadával okolie. Staré handry prevesené cez kontajner. Pár zošúverených topánok úhľadne zložených opodiaľ. Štyri plné kompótové poháre a konzerva fazule. Stará hliníková lyžica zabodnutá do zeme. Lyžica sa sama od seba zabodnúť nemôže. Možno to bola nejaká detská hra, anténa siahajúca až do vesmíru alebo označkované územie. Alebo ju tam niekto zabodol z hnevu. Čupol si a opatrne lyžicu vybral. Pozrel sa do nej. Cez matný hliník a nalepenú zeminu v nej nebol vidieť jeho odraz. Zobral kompótový pohár, jednocentovkou uvoľnil veko, otrel si lyžicu do svetra a začal sladké ovocie pojedať.