.a v hlave len hmlu ako mlieko

Na asfalte zostali len zaschnuté kúsky kože, krv a chumáč vlasov. Pohľad mu padol na odhodený kondóm, niekde ďalej sa rozkotúľala prázdna fľaša od vína. Vnímal iba cinkavé zvuky skla. V ústach pocítil slankavú chuť a jazykom nahmatal prázdne miesto vedľa stoličky. Vľavo.

   Mala si mi povedať, že sa bojíš tmy. Že zaspávaš vždy pri zasvietenej lampe. Že ťa boleli kvapky vosku na tele, keď som zubami vytrhával chĺpky z terča bradaviek. Vždy si si ich nechala narásť, naschvál, pre svoju márnomyseľnú rozkoš, pre pocit bezpečnej dávky mikrobolesti, to pošteklenie nervov...

   Pocítil ostrú bodavú bolesť v oblasti rebier. Všade ohlušujúce klopkanie podpätkov, šuchotanie šiat. Keď sa otočil na chrbát,už vedľa chodníka, cez vysokú trávu žmúril do slnka. Niekto vypustil zopár červených balónov, ktoré v okamihu mizli za horizontom. Do ucha mu liezli ucholaky a z vystretej ruky zoskakovali veľké zelené kobylky. Zem bola ešte vlhká z podvečerného dažďa, cítil, ako sa pozvoľna zabára, z odtlačkov šľapají by sa dalo bez problémov napiť, zhlboka, zchuti, ako pijú kone na stepi. A mužik tam prichádza domov, zrobenou rukou pohládza ženu a dieťa, neskôr kľačia pred bohorodičkou, a ešte neskôr pred výmoľom, a vojak im strieľa do tyla.

   Vravel som, vyhoď tú smradľavú lampu, alebo aspoň vymeň olej. Morský vánok. Napokon črepy skončili pod rebrami radiátora. Na zadku som ti zanechal stopu, vlastne stopy, už fialovejú. Rozveselí ma, keď zabudneš a normálne si sadáš. Ako zasykneš od bolesti. Ak zbadáš, že ťa sledujem, s námahou nahodíš pokrčený úsmev, ak si myslíš, že spím, potichu sa rozplačeš. Čo ti je?

   Kvíli, potichu, a je mu ľúto ryšavého dievčaťa. Na ľavom líci ktosi obkreslil slzy. A je mu ľúto skapínajúcich koní, keď plače, potajmä, pri pohľade na ich napuchnuté bruchá, na krkavce, máčajúce si tvrdé zobáky v obnaženom mäse. V sklenených očiach akási blana. Len pretrieť. Skúsiť. Na poli vyrástli kríže. Presne tri. A hlina uplácaná lopatami.

   Povedala si mi, že si tehotná, a že si to necháš vziať. Vtedy som ťa prvýkrát udrel. Naozaj. Hlavou si rozbila si zrkadlo a v náhlej vlne prudkej nenávisti, s črepom v ruke, si sa vyhrážala, že si ublížiš, a vyrežeš si toho zkurveného parchanta z maternice. Dobre. Povedal som, a ty si v tom okamihu zmalátnela, meravo si sa mi poddala, a ja som z teba strhal šaty, a pretiahol. Pretiahol bez predohry, bez trhania chlpov, bez vosku, bez lásky.

   "Kde sa flákaš ?!", zreve žena vytekajúca z priliehavých šiat, chlapec naposledy poriadne nakopne bábku, ešte úchytkom zaregistruje, ako dopadá do trávy, nosom k oblohe a obdratou tvárou sa mu prelievajú tiene oblakov.