Tibor Mikuš: ARTefakTTSK (Galéria Jána Koniarka v Trnave, 3. 1. 2013 – 31. 12. 2013)

Galéria Jána Koniarka v Trnave opäť ožije nekonvenčným umením. V súčasnosti sa dokončujú prípravy na najnovšom projekte galérie. Je všeobecne známe, že galéria už dlhodobejšie stagnuje. Z galérie takmer vymizli návštevníci a hovorí sa o problémoch so zostavením výstavného plánu na budúci rok.

3. január 2013 však bude znamenať koniec všetkým problémom. V tento deň o 18:00 hod sa bude konať oficiálne otvorenie rok trvajúceho projektu predsedu Trnavského samosprávneho kraja Tibora Mikuša s názvom ARTefakTTSK.

Tibor Mikuš sa z pozície toho najpovolanejšieho rozhodol prakticky riešiť všetky elementárne problémy galérie. Angažuje sa na poli umenia v dvojakej úlohe – ako umelec a ako verejný činiteľ. O čo teda pôjde? Priestory galérie sa stanú jeho novým domovom i pracoviskom. V rámci svojho projektu Tibor Mikuš opustí svoj domov i priestory kancelárie a svoj život na najbližší rok zasvätí galérii. Z galérie nebude počas tohto obdobia vychádzať a celý jeho osobný i profesijný život bude prebiehať výhradne v týchto, pre verejného činiteľa, neštandardných priestoroch.

Už na prvý pohľad ide o veľmi zriedkavý no zaujímavý a mnohovrstevný počin, ktorého jednotlivými vrstvami sa v nasledujúcom texte budem zapodievať.

Najskôr ešte začnem jednou informáciou, svedčiacou o altruistickom duchu celej tejto performancie. Tibor Mikuš totiž ohlásil, že sa na najbližší rok vzdáva platu, vyplývajúceho z jeho funkcie a tieto financie sa použijú na nákup školských potrieb pre sociálne znevýhodnené deti z TTSK. Toto sympatické gesto môžeme chápať aj ako gesto solidarity s „občanmi TTSK“, ako ich sám predseda familiárne nazýva, v neľahkom čase konsolidácie.

Teraz už prejdem k jednotlivým významovým vrstvám projektu ARTefakTTSK. Ak som v úvode hovoril o elementárnych problémoch galérie, tak práve tento projekt bude istotne nápomocný pri ich riešení, čo som vlastne už tiež v úvode naznačil. A v akom zmysle bude nápomocný? Vezmime si prvý zo súčasných hlavných problémov galérie a to je výstavný plán na nastávajúci rok. Ako som vravel na začiatku, ARTefakTTSK trvá celý kalendárny rok 2013. A je po probléme s programom. Druhým problémom je návštevnosť. Domnievam sa, že nepoviem žiadnu hlúposť, keď poviem, že svojou prítomnosťou bude Tibor Mikuš veľkým lákadlom pre všetkých milovníkov umenia. Navyše, ak sa držíme faktu, že Mikuš nebude z galérie vychádzať, bude to znamenať množstvo pracovných návštev, čo sa logicky premietne aj do celkovej návštevnosti za daný rok.

Ďalšou vrstvou je vrstva významovej mnohoznačnosti na úrovni umeleckej komunikácie. V súvislosti s touto performanciou môžeme hovoriť o rôznych významových rovinách alebo vrstvách, aby som zostal v medziach stanovenej terminológie. Hlavným stavebným prvkom významu je názov. Ten v sebe nesie viacero kľúčových informácií. ARTefaktTTSK. Do očí hneď udrú kapitálky. Tie tvoria samostatné slovné spojenie ART TTSK. Ide teda o slová umenie a Trnavský samosprávny kraj. Mikuš tu jasne vymedzuje priestor svojho pôsobenia. Na jednej strane je to umelecký (alebo ideový) priestor a na tej druhej je to priestor trnavskej samosprávy (politický alebo skôr teritoriálny?). Toto priestorové vymedzenie zároveň slúži na identifikáciu autorových úmyslov – spojenie umenia a politiky. Autor operuje súčasne na dvoch úrovniach – ako umelec a ako predseda TTSK. Pre celý tento projekt je charakteristická oscilácia medzi týmito dvoma pólmi. Jeden pól je reprezentovaný praktickým významom projektu (riešenie problémov) a druhý vyplýva z umeleckej (so všetkými pridruženými významami, ktoré so sebou tento výraz nesie) podstaty projektu.

Aj pri nasledujúcich úvahách, týkajúcich sa práve onej umeleckej (so všetkými pridruženými významami, ktoré so sebou tento výraz nesie)podstaty, budem vychádzať z názvu. Ten sa dá čítať aj nasledovne: Artefakt TTSK. To môže znamenať Artefakt Trnavského samosprávneho kraja. Artefakt ako umelo vytvorený predmet patriaci Trnavskému samosprávnemu kraju. Tu sa stretávame so sebaštylizáciou plnou sebairónie, no zároveň vybavenou znepokojujúcou informáciou. Mikuš tu prirovnáva sám seba k umelo vytvorenému predmetu, ktorý má svojho majiteľa. Relativizuje a problematizuje tu existenciu jednotlivca prostredníctvom vzťahu k vyššiemu celku. Nivelizuje človeka na úroveň výsledku nejakého procesu. Dôraz sa tu kladie na artefakt ako majetok alebo výtvor Trnavského samosprávneho kraja, takto sa autor usiluje sprostredkovať trýzeň a utrpenie z bytia verejného činiteľa a upozorňuje na svoju ľudskú podstatu.

Človek ako výsledok procesu je takisto veľmi zaujímavá interpretačná rovina tohto projektu. Proces sa tu primárne chápe politicky. Môžeme teda uvažovať napríklad o výsledku volebného systému. Mikuš sa stal predsedom TTSK na základe výsledku volieb – jeho pozícia vyplýva z procesu, ktorý určil jeho ďalšie bytie – bytie predsedu.

Zdá sa teda, že projekt je aj praktickou realizáciou autorových ideí a povinností ako verejného činiteľa, no prináša tiež špecifickú informáciu dotýkajúcu sa morálky, etiky a bytia. Autor takisto prakticky analyzuje procesy fungovania systému, vďaka ktorému sa dostal do svojej funkcie verejného činiteľa. Prekračuje však analýzu systému a dostáva sa k analýzam až všeľudského charakteru.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že o umení v tomto prípade musíme hovoriť iba v súvislosti s politikou resp. o politike iba v súvislosti s umením, lebo práve cez politiku sa prepracúvame k umeniu. Tento projekt tiež musíme vnímať ako politicky angažovaný, je to zrejme jeho podstatou. Preto by sme skôr mohli hovoriť ako o umelecky angažovanom politickom projekte.  Ide tu doslova o vpád politiky do umenia. Samozrejme, v tom najlepšom zmysle slova.

Mikuš sa zatiaľ nikdy neprezentoval ako umelec. Poznáme ho ako odborníka na energetiku, poslanca, predsedu TTSK alebo karatistu. Ide o jeho prvý umelecký projekt a navyše nesmierne zaujímavý. Istotne sa oplatí sledovať jeho ďalší umelecký vývoj. Dúfajme však, že nezostane iba pri tomto jednom „artefakte“. Pre autora, ktorý začal svoju umeleckú kariéru takýmto grandióznym projektom, je nesmierne dôležité, aby mu nestúpla sláva do hlavy a aby nezaspal na vavrínoch. Existuje dokonca perspektíva predĺženia tohto projektu, čo môže vyvolať pochybnosti o autorových umeleckých schopnostiach alebo tiež vyvolať otázku, či takéto konanie nepovedie k stagnácii Mikuša ako umelca.