poviedka

Ležal som na chrbte. Presnejšie – pod stolom. V rukách som držal fotoaparát. Trochu sa mi triasli kvôli krkolomnej polohe, ktorú som zaujal. Do lopatky ma tlačila studená podlaha. Na nej zvyšky listov studeného šalátu a fľaky od majonézy. Táto kombinácia naznačovala notoricky známy fastfood.

Dôvôd, prečo som ležal v notoricky známom fastfoode pod stolom výnimočne nesúvisel s tým, že by som sa nadrbal.

Vlastne tak trochu áno. Ale len čiastočne. To, že som sa nadrbal však naplno súviselo s tým, že som fotil. Už odjakživa fotím nadrbaný. Ak by som tvrdil, že mi to zostrí pohľad a spevní grif, bol by som idiot. Pil som len kvôli jednoduchšiemu nadviazaniu kontaktu s ľuďmi:

„Áno, pokojne jedzte, ja si vám len ľahnem pod stôl a budem vás fotiť. Nie. Nie je to do žiadneho zvráteného japonského pornomagazínu. Som umelecký fotograf na voľnej nohe a možno vás dokonca pretlačím do nejakej zbierky. Alebo galérie. Len sa napchávajte. Ukážte mi to zviera vo vás.“

Ukázali. Žrali ako skarabeovia v Spielbergových filmoch. Hamburger na dva hlty. Zajesť hrsťou hranolčekov. Majonéza prúdom stekajúca zo stola - Cvak. Uhorka pohodená na dlážke – cvak. Rozkošné, oválne dieťa kompletne zasraté od kečupu - cvak. Všetko odspodu, z chrobáčej perspektívy.

Proces som opakoval pri viacerých stoloch. Niektorí ľudia chceli aj napriek príjemnému barbarskému delíriu celej budovy predurčenej výsostne na to, aby sa v nej žralo prasačím štýlom, zachovať ilúziu slušnosti a bontónu a odfotiť sa nenechali. Ale väčšina súhlasila. Až kým ma nevyviedlol personál von za obťažovanie zákazníkov.

Ale mal som pár stoviek fotiek, takže bolo z čoho vyberať. Projekt fastfood sa dal považovať za úspešný. Bolo to o poznanie ľahšie, ako niektoré moje šialené nápady v exteriéri. Keď som fotil práve potešených bezdomovcov, minul som snáď sto krabičiek cigariet a niekoľkonásobne viac eur na bagety. Ale tie ich pohľady potom stáli za to.

Jednoznačne najlepšie fotky však vznikali, keď ľudia nemali najmenšie tušenie o tom, že sú fotografovaní.

Napríklad nejaké dievča, čo si evidentne čítalo patetickú sms básničku od frajera a usmievalo sa ako Mona Lisa po dobrej dávke kokaínu. Skoro ako práve potešený bezdomovec.

Alebo agresor vyhrážajúci sa turistom. Nutná citácia: Takú ti prijebem, že budeš pol roka hadičkovať. What? What? Aké what?! Dostaneš dvestodvadsať kilowatt!

Iste, riskoval som, že svojím vlezlým fotením niekoho naštvem. Napríklad už spomínaného agresora. Ale práve to je pre mňa na fotení príťažlivé - že ja, sprostredkúvateľ obrazov, v podstate nestranný pozorovateľ, si to všetko odtrpím, aby ste vy, konzumenti, mali pekný vizuálny zážitok. To dávanie. Milujte ma, usmejte sa – cvak.

Milovali ste ma a usmievali ste sa. Prechádzali ste sa po mojej výstave fotiek, zatiaľ čo ja som stál za výklenkom v stene a fotografoval si vaše pocity z mojich prác. Moje nápady sa niekomu môžu zdať provplánové a neohrabané. Ja sa nehádam. Je to pop, obyčajný konzum, akási zúfalá snaha zdôrazniť insitnosť a surovú ľudskosť. Ale konzumenti a suroví ľudia to žerú. A to ma teší.

O pár mesiacov sa niekoľko mojich fastfoodových fotiek dostalo do menšej galérie. Kurvili všeobecný estetický dojem. Len si predstavte človeka vo výstrednej baretke s tyrkysovocyklaménovou taškou pod pazuchou, ako špúli ústa a kriticky si pohmkáva pri ráme, v ktorom je fotografia zobrazujúca abstraktné výjavy a keď sa pozrie o kúsok vedľa, zbadá rozflákanú škvrnu od majonézy. Cvak.

Rád som pri popiskoch fotiek (tie malé obdĺžnikové papieriky vyvesené kúsok nad rámom, ktoré si nikdy nikto nečíta) nechával svoju emailovú adresu. Nech mi ľudia napíšu, čo si myslia, čo ich na konkrétnych veciach zaujalo. Áno, až tak ďaleko sa dostala moja neutíchajúca túžba po exhibe. Ale o čom inom, keď nie práve o komunikácií sú tie malé zachytené momenty? Komunikácia nepramení zo slov. To je hlúpy a obmedzujúci dogmatizmus. Zájdem ešte ďalej: verbálna komunikácia už dávno zomrela.

Od vyvesenia fastfoodových fotiek v galérií uplynul mesiac. Dostal som odpoveď. Nejaký človek sa chcel stretnúť. Vraj mi musí urýchlene všetko povedať.

Premýšľal som: určite to bude nejaká tajomná fanynka. Pôvabná umelkyňa, možno tiež fotografka, ktorá chce o veciach diskutovať a rozoberať a analyzovať ich do nechutných a zvrátených interpretačných hĺbok. A ešte k tomu všetkému si myslí, nie, ona VIE, že som charizmatická a silná osobnosť a že rozhovor so mnou bude zážitok. To teda kurva bude, chlípne som si pomyslel a pomädlil som si ruky. Potom mi všetko došlo: určite bude chcieť, aby som nafotil akty. Áno, tak to bude. Pre čo iné by sa chcela stretnúť! S erekciou a veľkou radosťou som skákal po byte. Pripomínal som králikov z reklám na cereálie.

Až závratnou rýchlosťou sa dokážem z inak celkom inteligentného a nadhľadového človeka premeniť na fanatického a zapáleného idiota. Stačí len jeden malý rozbehový bod, ktorým bola teraz, aspoň do mojich predstáv dosadená – pôvabná mladá fotografka.

Fatalisticky som dohodol stretnutie.

Intuícia ma našťastie nesklamala. Bola to žena. A ešte k tomu aká. Minimálne šesťdesiatnička. Nie, že by som sa pridŕžal klasických vekových konvencií, no táto žena – to bol exemplárny príklad až prílišnej prezretosti. Kotva vytetovaná na ľavom ramene, z ktorého prevísali tukové vankúše. Zopár zlatých zubov. Príšerný úškrn. Chvíľku som dúfal, že ma nespozná, no bolo to márne, moja fotka bola vycapená vo všetkých pseudoumeleckých časopisoch. Beznádejne som sa v tom viezol. A o pár minút na to som sa viezol v jej aute. Ktoré úplne klasicky, tak ako vždy, frčalo popri panelkákoch a chodníkoch a všeobecnej ľudskej demencií.

Čosi, do čoho som sa práve beznádejne hrnul, som sa pokúsil vyblokovať vsugerovanou apatiou. Celkom sa mi darilo. Moja bežná metóda, kúra na depresie a na všetky tieto ostatné veci. Teda vlastne na život.

Apaticky som sa teda triasol a potil a nervózne si mädlil svoje vycibrené precvakané ukazováky. Žena ma počas cesty ubezpečila, že mi všetko povie až u nej doma. Stále som premýšľal, čo je to to všetko, čím sa ma chystá obohatiť, a do apatického kotla bolo náhle potrebné prihodiť ďalšiu dávku uhlia.

V jej malom, mimochodom nevkusnom a gýčovom byte, ma začala zvádzať. Celý akt pripomínal skôr páriace rituály hlbokomorských rýb, ako čosi erotické a zmyselné, no ajtak som to, jednak z čírej humanity a ľútosti a tak trochu aj z môjho nikdy neukojeného fetišu pre inakosť fotil. Evidentne ju to veľmi tešilo a ja som len tajne dúfal, že to nepochopí ako znamenie. Som vetchý človek. Ťažko by som sa ubránil takému parníku.

Priniesla z kuchyne pohár s vínom. Prišiel mi mimoriadne vhod. Zobral som ho, tváril som sa, že som someliér, pričuchol som a znalecky som usúdil, že to vonia ako víno. Napil som sa. Potom zas a zas a zas. Začalo sa mi zahmlievať pred očami. Posledné, čo mi napadlo: prečo ma omračuje takýmto sofistikovaným spôsobom? S jej fyzickými proporciami by stačilo, keby mi zavalila pecku medzi oči a spal by som ako po štyroch rohypnoloch. Potom som, samozrejme, omdlel.

Prvé, čo mi napadlo, keď som sa prebral: keby to aspoň nebolo také klišé. Lenže bolo, bol som priviazaný k hajzlovému potrubiu. No, aspoň to nie je posteľ. A tiež neprišla hneď po tom, ako som sa prebral. Tak hodinku dve som v pokoji rozjímal. Potom prišla. Držala v paprčiach môj fotoaparát. Cvakla ma s ním, asi trikrát. Potom predomňa postavila misku vody, ako pred psa a odišla preč. Nič nepovedala.

Šlo to takto niekoľko dní, občas som dostal chleba. Vcelku rapídne som chudol a ona si ma každý deň fotila. Kričal som, no nikto ma nepočul. A naviac som mal sucho v hrdle. Tak fajn, priznávam, bol som v riti, ako to len šlo. Stáva sa aj horšie. Aj keď ani veľmi nie. Občas som sa pokúšal o nadviazanie komunikácie:

„Hej, počuj.. koľko myslíš, že to takto bude fungovať..?“

„Dnes máš skvelý účes. Fakt ti to moc sekne.“

„Oni prídu, fakt po mňa prídu. A teba to bude mrzieť. Ešte nie je neskoro. Môžem sa zdekovať preč a nikomu o tomto nepovedať.“

„Ak ma odviažeš, splním tvoje najtajnejšie túžby.“

Nič nevychádzalo. Začínal som byť zúfalý. A potom ešte zúfalejší, zo seba, že ma idiota nenapadlo, že by sa to lano možno dalo prehrýzť. Nebola to moc skúsená únoskyňa, no ja som bol unesený fušer. Keď šla spať, hrýzol som. A prehrýzol som sa. Ovalil som ju po hlave panvicou. Zobral som foťák, schmatol jej kľúče a utiekol som preč. Bol som vychudnutý a vôbec, celý dezolátny.

Nejakú dobu som sa aklimatizoval. Poriadne som žral a pil a vôbec. Potom som sa pozrel do foťáku.

Tá ženská mala talent. Fotky robila brilantné, dokonca lepšie, ako ja. Nezničil som ich. Po večeroch som ich študoval a premýšľal, čo tým asi chcela povedať a čo by s nimi spravila, keby ich mala. Aj by som jej ich poslal, keby som sa jej tak strašne nebál. Bola to istá postupnosť, na fotkách som bol stále chudší a zúboženejší. Možno nejaký jej protest proti hladu alebo holocaustu.

Nakoniec som ich ponúkol vlastníkovi galérie, ktorý mi pred pár týždňami vyvesil fastfoodovky. Povedal som mu, že nie sú moje. Že ich robil dôverný priateľ, ktorý si želá ostať v anonymite a ja som mu slúžil len ako model. Majiteľ bol fajn chlap, na nič sa nepýtal prikývol. Tak som visel v galérií, presne tak, ako som visel na tom potrubí a ľudia obdivovali účinnosť mojej diéty. Peniaze šli mne – povedal som majiteľovi, že ich priateľovi doručím sám. Trhlo to pekný balík.

Ja som medzitým sedel už našťastie doma. Tešil som sa z faktu, že môžem vystierať svoje telo ako ja chcem a nič ma k ničomu nepúta. Bol som šťastný, skoro tak šťastný, ako práve potešení bezdomovci.