Ohňové slávnosti

 

 

plačúca žena

 

v ruke drží stoh listov

 

otvára dvierka na krbe

v ktorom si oheň veselo tancuje flamenco

a priam čaká na niečo čo by mohol

strhnúť so sebou do víru vášnivého tanca

 

so sebazaprením

a strachom

vloží do rytmicky poskakujúcich plameňov niekoľko listov

 

opatrne vkladá ďalší

a ešte jeden

.

.

.

 

oheň si z nich utvoril akúsi striešku

pod ktorou sa skrýva

vykukuje spod jej ríms

a vysmieva sa bolesti

ktorú vidí v utrápenej tvári

čo zanecháva zakalené oči

a udivený pohľad

 

žena sa pokúša ohňu dohovoriť

ponúka mu pokušenie

ďalší list

a ešte jeden…

 

oheň ako keby vedel,

že mu z tých

neuprimných slov bude zle a nestrávi to

 

bál sa, že zhasne?

 

iba ich mlsne oblizoval

hladkal plamennými rukami

užíval si ich jemnosť

snažil sa presvietiť každé jedno písmenko

a jeho význam v slovných piruetách

hral  sa s nimi

ako keby  chcel pochopiť

čím sa mohli dotknúť

tej krehkej ľudskej schránky

 

po dlhej chvíli sa jeho ručiská

začali zväčšovať

a chtíč ich vzdúval do takých rozmerov,

že nemali v tom obmedzenom priestore

miesto

nechcel sa už ďalej  dusiť
aj keď vedel, že asi toľko

prázdnoty nestrávi

a zhasne

 

vzbĺkol

 

iba na krátku chviľu

 

ako ľudská vášeň

 

žena prázdnym pohľadom

pozerala cez oheň

ktorý vyhasínal

 

tak ako plamienky v jej očiach

 

 

zostala tma

a zima

 

zvnútra