Čo osvetľuje chladnička?

<<Neboj sa. Buď pokojný. A už sa to konečne spýtaj. Čo osvetľuje chladnička?>>

Chladnička osvetľuje dvoch mužov. Sedia oproti sebe za malým kuchynským stolíkom. Pomyselnú hranicu medzi nimi tvorí litrová termoska s kávou. Odlievajú si z nej a rozvážne, pomaly ju pijú. Po veľmi dlhej dobe jeden prehovorí.

„Tak ideme?“

„Jo.“

Berú termosku so sebou a odchádzajú z kuchyne. Asi o minútu sa jeden z nich vráti a zaviera dvere chladničky. Tá už nič nevidí. Len čaká, kým bude znova otvorená. Nevyzerá nešťastne. Pradie.

<<Si zvedavý, však? Už prestaň byť taký posratý. Nasleduj ich. Chladnička ti už nepovie nič. Idú von, nevidíš? Ujdú ti. Ponáhľaj sa. Na obuv ser. Ajtak si abstraktný.>>

Nasadajú do žltého pickupu.

<<Rýchlo. Vlez do výfuku. Alebo kamkoľvek inam.>>

Vonku neprší ani nesneží. Nerobí sa vlastne nič. Všetko stojí. Dvaja muži v žltom pickupe odbáčajú na lesnú cestu. Vypínajú svetlá. Idú viacmenej popamäti.

<<Že je les tmavý, ťa nemusí zaujímať. Ani cvrlikanie. A viem, že sa ho bojíš. Vždy si sa ho bál. Veď nie si. Tak len mlč a nasleduj. Nemáš na výber.>>

Pickup zastavuje. Dvaja muži z neho vystupujú. Vyberajú z kufra nádobku veľkú asi ako tehla. Prechádzajú po strmine. Idú asi pätnásť minút. Nie je počuť, ako dýchajú alebo stonajú. Idú veľmi potichu. Prichádzajú k malému, kríkmi obrastenému zrubu. Jeden z mužov sa postaví pred dvere a udrie do nich päsťou. Zvnútra sa ozve starecký hlas.

„Už si počul dobré správy?“

„Mária bola umelo oplodnená.“

Po tomto krátkom dialógu sa dvere otvárajú. Meter a pol vysoký starec s cigaretou medzi popraskanými perami pokývne mužom, nech idú dnu.

<<Tu už svetlo nenájdeš. Budeš si musieť zvyknúť na to, že sa ti tma vlieva aj do uší. Len sa tých mužov drž. Bol si k nim pridelený. Nie sú ti sympatickí, fajn. Nenávidíš ich, fajn. To je všetko v poriadku. Len plň poslanie.>>

Zrub: vyhasnutý krb, prútený kôš v rohu, handry zavesené na špagáte, skriňa a drevený stôl v strede.

Dvaja muži na stôl bez slov pokladajú nádobku. Starec hádže cigaretu na zem, udupáva ju nohou. Potom otvára nádobku – jemne, akoby bola z porcelánu – a zrýchlene pri tom dýcha.

„Ten je nádherný.“ Zašepká.

Prechádza k prútenému košu plnému odpadkov. Chvíľku sa v ňom hrabe, vyťahuje hrubý štós bankoviek a podáva ho mužom. Tí sa otáčajú a odchádzajú.

<<Prejdi späť k starcovi. Muži sú už nepodstatní. Splnili svoju úlohu v konštrukte. Pri pickupe ich ajtak zastrelí nájomný vrah. Aby náhodou nič nevykecali v prípade, že nádobku doma otvorili. Že ťa zaujíma, kam to dostanú? Tak fajn, ja budem altruista a poviem ti to, pekné a čisté zásahy do hlavy. S tlmičom na zbrani. Starec si predsa najal profesionála. Nie je to fušer. A teraz už choď k nemu. A netras sa toľko.>>

Starec opäť nádobku zatvára. Tá sa nepatrne hýbe. Prechádza po nej prstami. Mumle si popod nos.

„Len pokojne, maličký.“

Potom nádobku schováva pod dotrhaný kabát. Berie z rohu palicu, vychádza zo zrubu a stráca sa v temnote lesa.

<<Vidím, že si zvykáš. Tak fajn. Dúfam, že ti ani moc netrhá žily, že nevieš, čo alebo kto v tej tajomnej nádobke je. Možno to zistíš. Len sleduj starca a líniu konštruktu.>>

* * *

„Jo, obchody vychádzajú. Vlastne všetko vychádza perfektne. Ďakujem. Áno. Áno, áno. Vybavím. Vybavím. Bez obáv.“

Mladý podnikateľ skladá telefón. Klesá na stoličku na kolieskach, prechádza na nej k akváriu s farebnými rybami a zasnene doňho hľadí. V posteli spí mladá manželka. Nie je tehotná. Nábytok je štýlový, nie príliš gýčový, skôr nenápadný. Byt má štyri izby. Účet v banke je plný. Fľaša whisky v chladničke tiež. Prechádza k nej a otvára ju.

<<A zas sme na začiatku. Vidím, že už sa ti otázky z hrdla derú ľahšie.>>

Čo osvetľuje chladnička? Chladnička osvetľuje výhľad z okna. Rovno na les. Skvelá destinácia. Mladý podnikateľ do lesa často chodí behávať. Aby si udržal zdravú líniu. A bol tak všeobecne výkonnejší. V posteli aj v obchodoch. Ak to spolu, samozrejme, nejako súvisí. Ak nie, tak minimálne on si to myslí. Berie šušťákovú bundu a oblieka sa. Je fajn ráno, počasie vonku stále stojí, ide si zabehať. Ženu zatiaľ nechá spať. Robí mu dobre vedomie, že niekde sám v pokoji behá a jej sa zatiaľ sníva o tom, ako sa milujú.

<<V skutočnosti sa jej sníva o tom, že ju preťahuje jeho brat. Ale nehovor mu to. Vlastne – ajtak nevieš hovoriť, takže je to celkom fuk.>>

Mladý podnikateľ beží. Vietor sa mu odráža od vyšportovaného hrudníka. Zastavuje – potrebuje si vydýchnuť. Všíma si pristavený žltý pickup. Náhle ho chytá zvláštna zvedavosť – obchádza auto. Zdesene ustupuje. Zohýba sa, chytá si kolená rukami a v predklone vracia. Mŕtvoly dvoch mužov sú ticho.

Mladý podnikateľ beží hlbšie do lesa. Náhly somatický nepokoj. Túžba odhaliť viac.

<<Začína to byť sranda, však. Pokojne sa tomu z čírej škodoradosti zasmej, drahý priateľ. Ty z celej veci ajtak výjdeš bezúhonne. Zanikneš spolu s konštruktom.>>

O pár stoviek metrov ďalej si všíma na zemi ďalšie telo. Telo starca v dotrhanom kabáte. S veľkým, napuchnutým štípancom na krku. Pri nohe otvorená prázdna krabička, veľká ako tehla.

<<Po celú dobu si v nej bol ty. No dozvedáš sa to až teraz. Aby mal konštrukt aspoň nejaký zvrat. Áno, si vrah. Že to nemôžeš zniesť? To nevadí. O chvíľku zanikneš. S bodkou za touto vetou.>>