Už sa stmievalo

Už sa stmievalo. Zase mala ten pocit že ona rozpráva svet. V chvejúcej ruke cigareta a vedľa na vetchom stolčeku jej šál a kabát.  Priateľským zdvihnutím ruky ho privítala. Zložil veci na vešiak oprašujúc si sneh z kratučkých vlasov.

V tichosti každý miešal svoju kávu. Výbuchy smiechu okolo akoby dohodnuto ignorovali. Rozprávala o svojom úspechu v škole a o ponuke zaujímavej práce, pričom sa hrala s nezapálenou cigaretou v ruke a on si všimol jej zalomený necht. Zapálil jej cigaretu.

Prejavil účasť a tešil sa s ňou. Nevedel presne ako sa sám tvári, no tesne nad kútikmi pier cítil jemnú ťažobu pri úsmeve. Vždy pár krát pritakal a doložil niečo trefné k veci.

Potom začal hovoriť o sebe. Živo gestikuloval, syčalo z neho vášnivé ego. S divne nepríjemným pocitom jej do mysle prišiel jasný obraz, sťažka prehltla, ale i tak chvíľu pokračovala v tej náhlej predstave, že sa zhovárajú pár minút po sexe. Zbadal jej neprítomný pohľad a tá nepozornosť ho rozrušila.

„Ale veď to nie je nič dôležité, ja viem.“ Usmial sa.

„Nepodceňuj sa.“

„Mojej sestre Milade ale dali skvele platenú prácu! Už je z nej veľká právnička!“

„To je perfektné, to ma teší.“

„Hm, a to som chcel: Keď si to vezmeš reálne, tak to, ako ja študujem a ako sa mám je úplne nepodstatné.

„Ale určite je to pre niekoho dôležité.“

„Teraz si mala povedať, že pre teba je to dôležité.“ Pomyslel si a potmehúdsky sa uškrnul.

„Čo sa smeješ?“

„Len taký jeden vtip.. som si spomenul, nič extra.“

„Hmm.“ So slabým úsmevom prikývla a začala sa rozhliadať po miestnosti.

„Ozaj pekný tvar.“ Prebehlo mu hlavou pri pohľade na jej pevné poprsie, čo sa vždy pri určitých pohyboch predstavilo pod voľným tričkom. Na tmavoružovom tričku motív dievčaťa s jemne pootvorenými perami.

Tu sa na neho pozrela, on si nebol istý či si všimla jeho prehmat, a pre istotu reflexívne uložil pohľad do popolníka. Potopil sa do predstavy, že je jeho dievčaťom.

„Ten vzduch je výborný.“ Uvoľnene vzdychla a sadla si na podstavec sochy na námestí. „Ešte mi niečo povedz o tých tvojich snoch.“ povedala zimou skrehnutým hlasom a od úst sa jej zdvíhala beztvará para.

„No radšej hovor zase ty.“ Odovzdal slovo a dôležito sa zahľadel na tmavú oblohu v diaľke. Prvé vety nevnímal a už ho aj mrzelo, že hovoril tak veľa o sebe. Počúval dosť dlho, snažil sa pôsobiť prirodzene empaticky.  Pri konci prehovoru si cigaretu už ozaj vychutnával. Už vpil jej oduševnené rozprávanie. Zdala sa naivná, namyslené decko s cieľmi a schopnosťami v nepomere,no nepociťoval nad ňou ľútosť ani súcit. Bola mu ukradnutá, tu na neho padla náhla ľahkosť. Obaja sa triasli vlastnou zimou.

Ona myslela na to, ako sa jej bude výborne spať po takom hutnom rozhovore a on sa nikam neponáhľal. Mal v sebe tupý pokoj.

Sám si zapálil cigaretu.

Po pár minútach cesty sa zamračil a skočil do mláky. Hnevlivý dupot striedal hlboký úsmev. Zastavil sa a nasprostasto hľadel na obrubník. Dal sa do rýchleho kroku a hľadal výplň, príčinu a zafarbenie toho úsmevu. Prešiel okolo dvoch veľkých bánk a zrak mu padol na neďalekých bezdomovcov. Ktorí sedeli na vysokom múriku.  Jeden si zhŕňal tabak z ohorkov, veselo niečo líčil druhému, ten si spokojne hompáľal nohami. Vtom ho od bezdomovcov odpútal pípajúci telefón. SMS. „Miladu zrazilo auto, bola na mieste mŕtva.“