Čiernobiely názov

Veľmi túžim po sebarealizácií. Chcem sa uviesť ako plnohodnotná hlavná postava. Ale nejde to. Nedá sa to. Som na hlavnú postavu príliš nezaujímavý. Nemôžem sa zhrnúť v pár úderných vetách ani ako bojovník za slobodu, čo by sa aspoň dalo relativisticky obrátiť na teroristu. Nemôžem sa zhrnúť ako intelekutál, dokonca ani ako pseudointelektuál, lebo žiadne, čo i len mizivé intelektuálne dispozízice nemám. Nemám vyhranený štýl hudby, či obľúbené skupiny, ktoré by som tu lacno a prvoplánovo vysypal. Nemám nad posteľou žiadny plagát. Nevykláňam sa z okna v presne určenú dobu aby som sa každý deň pozeral na toho istého chlapa, čo fajčí na balkóne, poprípade s ním prehodil zopár slov. Nedávam pravidelnú almužnu žiadnemu bezdomovcovi. Nevlastním zbrojný pas. Nie som teista. Nič, čo by podnietilo základný konflikt.

Preto uvažujem: od čoho sa odraziť? Hľadám situáciu, ktorou by som mohol nadviazať. Tak sa to predsa robí. Lenže nič zaujímavé sa nedeje. Snáď len: pri posteli je hromada prázdnych pizzových škatúľ. To by možno aj celkom šlo.

Takže: na začiatok detail. V škatuliach sú zaschnuté omrvinky. Keďže dokonca nie som ani vegetarián, sem-tam sa medzi nimi nájde kúsok starej šunky. Koniec detailu. Tie pizzové škatule môžu znamenať:

Moju lenivosť spraviť si normálne a zdravé jedlo. Alebo absenciu človeka v mojom živote, čo by bol schopný mi spraviť normálne a zdravé jedlo. Alebo nie absenciu, ale prítomnosť človeka, čo je sám lenivý spraviť mi normálne a zdravé jedlo. Ale môže to znamenať aj to, že mi jednoducho normálne a zdravé jedlá nechutia. Taktiež to môže znamenať aj to, že kontajnery sú od môjho bytu ďaleko. To vysvetľuje fakt, prečo tie pizzové škatule nevyhadzujem. Lenže to môže znamenať aj moju infantilnú sentimentalitu, nedoriešený konflikt z detstva – nechávam si škatule a podvedome z nich budujem pevnosť. To prítomnosť kontajnerov pod mojím bytom nevylučuje. To dokonca nevylučuje ani fakt, že priamo v kotajneri bývam. Ale nemusí to byť zákonite pravda. Ale ja sa budem tváriť, že to pravda je, lebo sa zvýši pravdepodobnosť vstupu ďalšej postavy – a tým pádom je dokonca možné, že konečne príde aj konflikt, ktorý veci rozhýbe.

Volím negatívny konflikt. Ľudia jednoducho negatívne veci potrebujú. Musím sa prispôsobiť.

Takže: prichádzajú smetiari, berú kotajner a všetky pizzové škatule sypú do auta. Moje vrieskanie ignorujú. Lámu mi tým srdce. Moje buchnátovanie neignorujú. Lámu mi tým nos. Koľko mi trvalo, kým som tú zbierku skompletizoval? Ak dlho, nemám veľa peňazí, ak krátko, zrejme dosť peňazí mám. Ale možno dosť peňazí mám aj v prvom prípade, len si rád dávam na čas. V tom prípade by však nebol problém pre mňa zbierku skompletizovať znova. A keďže je, celkom prirodzene veľa peňazí nemám. To by koniec koncov vysvetľovalo aj fakt, prečo bývam v kontajneri. Rozhnevaný prechádzam od kontajnerov k pizérií. Čašník ma vyvádza spred dverí.

To môže znamenať, že môj vzhľad, pach alebo rozbitý nos je pre ľudí odpudivý. Ale môže to znamenať aj fakt, že som v minulosti v pizzérií spravil niečo, čo som nemal. A keďže je to ďalší konflikt, a ako bonus dokonca ďalší negatívny konflikt, opäť budem predstierať, že tomu tak bolo. Mohol som sa tam opiť a pokúsiť sa čašníka znásilniť. Mohol som sa pokúsiť odísť bez platenia. Mohol som začať hádzať po ostatných zákazníkoch poháre a predstierať pri tom, že ich odisťujem ako ručné granáty. Mohol som sa pod stolom vyšťať do vlastnej coly a potom zavolať čašníka a povedať mu, že s mojím pitím niečo nie je v poriadku. Alebo som mohol spraviť všetko naraz. To znie celkom dobre. Ale vypustím znásilnenie čašníka. Mám, kurva, nejakú hrdosť.

A keďže chcem z každého mizivého vlákienka či záchvevu vytrieskať maximum, využijem fakt, že som čašníka neznásilnil. Spravím sa zaujímavejším a vyhlásim, že som asexuál. To opäť môže alebo nemusí byť pravda, a nemusím to vedieť ani ja, pretože sa vraj hovorí, že si nikto svojou sexualitou nemôže byť istý. Ale hovorí sa vraj aj to, že je to len jeden z prostriedkov, ktorým motivovať ľudí, aby nenapádali sexualitu druhých, o čom sa zas hovorí, že je to prostriedok ľudí, ako svoju vlastnú sexualitu zakryť, respektíve sa v nej uistiť. V tomto smere asexuáli jednoducho vyhrali.

Od pizzérie (opäť rozhnevaný) prechádzam k autobusovej zastávke. Jednoducho pre to, že preferujem pestrosť lokácií. Nemusia byť zaujímavé. Hlavne, že ich je veľa. Pri zastávke zastavuje autobus a žena sa doňho pokúša vtlačiť kočík. Neoslovuje ma, zrejme pre vyššie uvedené dôvody. Ja som ale altruista a napriek tomu, že som o to nebol žiadaný, sa jej pokúšam pomôcť. Chytám kočík do ruky. Žena vrieska. Priestor pre dialóg. Možno so mnou, možno s okoloidúcimi, ktorých zúfalo prosí o pomoc, keďže sa jej maniak so skrvaveným nosom pokúša ukradnúť dieťa. Ak s okoloidúcimi, možno niekto príde a zlomí mi nos druhýkrát. Ak so mnou, ja kočík pustím, vyseriem sa na ňu a odídem preč. V oboch prípadoch sa na ňu každopádne vyseriem a kočík pustím, preto je úplne nepodstatné, s kým sa žena pokúša dialóg nadviazať. Ale keďže som masochista (pozor, s asexualitou sa nevylučuje), nechám si ten nos zlomiť aj druhýkrát. Teda najskôr od nej (je to typ mohutnej mamičky) a potom od náhodného okoloidúceho, zrejme ďalšieho altruistu. Altruizmus a asexualita sa, samozrejme, tiež nevylučujú.

Potom som, samozrejme, už definitívne odišiel preč. Ak som sa vrátil k pizérií, škatule sa mi získať ajtak nepodarilo. Ak som sa vrátil späť domov ku kontajnerom (alebo nad ne, možno na seba nakoniec až taký krutý nebudem a doprajem si aspoň ten byt), žiadne negatívne konflikty ma už dnes nečakali. Moja túžba po sebarealizácií bola aspoň malým, mizivým spôsobom naplnená. Teraz môžem zvoliť trebárs moralistický záver, aby som si dodal pocit úplnosti hlavnej postavy. Takže: pri ceste za sebarealizáciou narazíte na mnohé prekážky. Alebo sebaľútostivý, teenagerský – niečo som chcel a rozjebali mi nos, doboha, to je život. Alebo úplne strohý a informačný: mal som škatule, už nemám. Alebo vlastne nejaký iný. Prosím, vyberte si.