Po zatiahnutí splachovača I.

Po zatiahnutí splachovača
vraj presviští
tritisíc svišťov
rovno pred vašimi zrakmi.
Gesto navodzujúce údiv.
Gesto, čo vytrháva
z výčitiek.
Smiete pokojne zabudnúť
aj na to, že
kým vy
popíjate
vyvarený technický benzín
v ktorom plávajú
popraskané mandle,
vaše deti dokresľujú
plyšákom diktátorské fúziky.

Nos
okuliare starého otca.
Nos
si šúchaj vždy
opatrne -
oba tŕne
zabudnuté
dnu v dutinách
bolia.
A kde som zatiaľ
bol ja?

Ja som
s živočíšnou fascináciou
odhaľoval rozmazané
šifry krížoviek.

(Lúštil ježiš krížovky?
Alebo mal krížov plné zuby?
Plné ruky klincov
a plné zuby
krížov!
No, netreba ho ľutovať.
Svojou malou
krízou
si raz prejde

každý!)

Veď aj ja:
od kolies starej
mazdy
mám na hrudi
ešte teraz odtlačky.
Som vraj celkom
ostrieľaný.

Ostré lány

po spálených

kruhoch
(ako na jazere - moja hruď je jazerom!)
sú vraj
tichým dôkazom.
(Už by som si

pospal, len ich

ešte
musím spomenúť) :

On mal ju a
dokázal by pre ňu aj
umlčať plyn.
V noci otáčal zubné kefky
v plastovom pohári smerom k sebe
vždy, keď boli

pohádaní,

aby mal pocit, že aj vtedy
sú v nepretržitej blízkosti.

Ako bol ten

pohár daný,

to už netuším -

zrejme
na kraji vane, aby si smeli
vychutnať prípadný a náhly
rachot plastu

o hliník.

Kefky sa už

pohli. Nik

s tým nič nechce mať -
ajtak je to pasé.
A sem ajtak nič
nikdy nedoletí.
Ani deti,
ani dobré
správy - riadené kefky
už tobôž nie.
Tie nás minú
celkom iste.