Umelý sen (1. časť )

V autobuse

 

Všimli ste si niekedy, ako sa ľudia usázdajú v MHDčke?

Boja sa. Strach ako šiesty element – najvýraznejší, najsmelší. Všetci navzájom sa sledujú, až neskutočne napätí. Potom každé gesto či grimasa vyzerajú ako vystrelené do priestoru.  

Vychádzajúc z teórie, že sa všetci posrali, to má jasnú logiku a poriadok. Každý si sadne sám na dvojsedačku

( najlepšie k oknu aby susedil radšej z imaginárnym svetom vonku, než s reálnymi ľuďmi naproti cez uličku ). Nikto sa dokonca nepýta : „Môžem si prisadnúť?“ Každý predpokladá, že nie, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou by mu babka s nákupom zeleniny pre vnukov

alebo

študentka s hlavou pichnutou do Charmsa

alebo

roboš po dvanásťhodinovej šichte

... zlomili väzy.

A čo potom ešte len tie ksichty, čo všetci nasadia, keď sa autobus naplní a oni sa MUsia posadiť.

„Prosím vás sadnite si už ! Nevidíte, že tam máte voľné?

„Sám si tam sadnite !“

„Hlavne si tam už niekdo sannite, šak sa nedostaneme donútra.“

 

 

 

Keď prišiel môj vytúžený spoj bola už tma.

 

... ak nastúpite do autobusu v umelom sne, mníška na vás vycerí zuby ako keď prvýkrát ako prvý hodíš kameňom.

 

A tak sa aj stalo.

Bola tam, teda sedela tam a recitovala do mobilu.

Sadol som si pred ňu chrbtom k nej. Ale zrazu ...

Hádam Do mobilu?

To Hádam nie !

Zdalo sa mi to smiešne, aj keď na to nebol žiaden dôvod. Ale trápilo ma to :

„Kurva! Čo ja teraz?  Sa môžem pozrieť

až keď budem vystupovať. ( Keby mi aspoň ostatní dovolili otočiť sa...)“

Párkrát som sa nepokojne pomrvil.

 

Tma vonku premenila vysvietený vnútrajšok autobusu na zrkadlovú sieň. Hľadal som správny uhol, ktorý by za mňa vyriešil onú záhadu. Po štyroch pivách sa mi zdalo vhodnejšie pristupovať k tejto úlohe chaoticky, a tak som len besne strihal pohľadom po všetkých sklenených plochách. Moje sústredenie nestálo za nič :

 

Na ďalšej zastávke nastúpil nejaký chlapík ... Keď sa mi niečo nepáči, musím to trikrát zopakovať. Každému.

 

Videl som, že má oči väčšie ako čelo ustupujúce dozadu. Ale ruky ako lopaty plus zvyšok prinesený z fitness centra, mi bránili vyjadriť mu sústrasť. Obluda jedna. Fit. Ness Ness Ness. Loch.

 

Dal sa do reči s jedným podguráženým gentlemanom. Zjavne sa poznali ešte zo zlatého veku.

 

Keď sa mi niečo páči, musím to trikrát zopakovať. Aby to dostalo zmysel.

Písať v jednom rytme so škrtaním.

 

Mníška stále hovorila. A ja som sa rýchlo obzrel (už určite do mobilu). Kongregáciu som nepoznal, ale mala taký sivomodrý habit. Však viete – také tie mníšky v sivomodrých habitoch. Hovorila bez prestania.

Práve prechádzala k žlčovitým štekom, keď

bol zoslaný spomínaný opilec a začal ju dávať dole.

     Najprv si len prikladal prst na ústa, akože Pssst. A aj to hovoril:        Pssst!

 

/ Nikdy som neveril aké môže byť ťažké robiť všetko len pre seba/

 

- Drž hubu, eemmm.

- Neznaš kto to je ?

- Ty, no tak, .... pssssst

- Hovorím ti Hanek, je to tu ako na púšti.

- ( krútenie hlavou ) ....

- Nie, nie. Tu.

- Zavri si už chrápu, moja.

- Nerozumela som. Môžeš mi to zopakovať ?

 

Opilec sa vzdal a vystúpil. Asi ešte pred svojou zastávkou. Z hrdosti.

 

Ostatní mu zakývali.

 

Množstvo biblických prirovnaní a podobenstiev.

Vinič 

         Púšť

                Štetka                                                              

Pozdávalo sa mi to. Bola v tom vášeň. K.O. mplexy. Vyčerpávajúca prepumpovaná pravda o stave ľudstva. Teda len miestneho ľudstva. Bez všeobjímajúcej katolíckej skepsy. Zakrútila sa mi z toho hlava. Ešteže som sedel.

 

„Xmrftmmmrrtt uuuCghach“ zaševelil po chvíli sused zo spánku. Otrasný prízvuk. Národnosť sa nedala určiť, aj keď to bol určite Slovák.

Na ušiach mu odpočívali slúchadlá – páska v starom walkmane už asi došla na koniec. V rukách podvedome zvieral nové číslo „Moderného učenca“. Stopercentný študent v alfa hladine, pomyslel som si.

Vtedy autobus zahol a spod časopisu sa vysunul obal pásky. Rozvláčnym rukopisom naň majiteľ napísal : Deep Parple – Best. Presne tak Deep P.a.r.p.l.e. Po vzdelaní ani stopa. Vydedukoval som si, že Sherlock bol prešpekulovaný pičús. Po ďalšej zákrute pre mňa už ten chudák nič neznamenal.

 

Linka, na ktorú som bol zvyknutý nadrábala už polhodinu.

Každou minútou sme sa vzďaľovali pôvodnému cieľu .

Takmer sme boli von z mesta.

Šofér si zjavne spokojne podupkával.

Vonku som zaregistroval posledný- predaný- zbúraný- zmoknutý medzistupeň. Bez obyvateľov.

Kto tam asi tak mohol bývať ? Donedávna to tu stálo so svetlami a hudbou. No možno sa len lúčili s necivilizáciou. A rovno celú dekádu .

Odpoviete mi vy, božia žena ... Kristova nevesta ... sivomodrý habit

s naservírovanou hlavou ?

 

V krku krkolomné stavce.

 

Ďalší rébus by som už asi nezvládol.

 

 

 

Trochu ma striaslo pri predstave, že nás vezie nejaký šialenec. Po prípade notorický alkoholik  dohnaný novým manažmentom (a alkoholom) k skutočne poslednej jazde ( a poslednému panákovi). Ale čo už  teraz? Osobne som sa s ním nepoznal. Nebolo to síce prvýkrát, čo ma viezol, ale aj tak. Neboli sme si blízki. Jednoducho nám to nevyšlo.

 

Autobus znova zrýchlil. Aleja cez ktorú sme prechádzali pri kolmom pohľade vyzerala ako živý plot. Ale to nikto nevidel. Všetci sa radšej pozerali dopredu.

 

Vo filozofickom klube nám nikto o takýchto situáciách nevravel. Na maieutiku s cestujúcimi nebol čas, a nechcel som ňou mrhať na nejakého sprostého autobusára.

Pochopenie by nám samozrejme všetkým prinieslo úľavu a zmierenie. Ibaže na to NEBOL čas. Ja som tam bol, tak to hádam viem !?.