Dni tých dní

Ráno prekryla blana studenej vody. Moje členky ju s námahou preklenuli a premiestnili sa do kuchyne. Tam z podlahy pozorovali zbytok tela mechanicky vykonávajúci ranné procedúry. Hlavu, čo sa chvíľku len tak opierala o zavretú chladničku a vôbec nič nehľadala. Zažltnuté zuby vyplachované dávkou vlažnej vody a chutného listerinu. Oči, ktoré svojimi kruhmi simulovali slnečné okuliare. Pohlcujúce a skenujúce všetko naokolo. Teda myslím. Vedeli to len tie členky. Už onedlho sa nazujú do obuvi a nebudú môcť pozorovať vôbec nič.

Posledný zachytený detail: po otvorení dverí sa mi uprostred rohožky rozvaľovala očividne naaranžovaná zápalka. Prsty ju vzali a položili na poličku.
Dostal som náladu na quatro formaggi. Syry tiekli po okrajoch taniera. Nebolo to najhoršie a bolo to kdesi v meste. Za oknami pulty zmrzlinárov sali slnečnú páľavu. Do fontán močili kamenní anjeli. Na fľaši, čo stála doma v regáliku chladničky sa pozvoľne tvorili malé kvapky rosy.

Sedieť som mohol zhruba tri hodiny. Nebol som si tým však vôbec istý. Akási desivo manipulujúca hudba, vzdialený pach kuchárskych čapíc a farby béčkových umelcov naflákané na plátne si ma získali. Priklincovali ma na istý čas k miestu, ktoré sa javilo aspoň na tú dobu prístupné pre moje nachádzanie sa. Vonku sa tmilo.
Pre kurviaci sa ruch večerného mesta echo mojich krokov nepredstavovalo prekážku. Nepredstavovalo nič uchopiteľné. Z riedkej tmy na mňa vrčal pes. Šeroslepá optika zmenila tohto pomerne neškodného pudla na pitbulla s ostňami pobitým obojkom. Napadlo mi len dupnúť. A vrčať naspäť. Pudlík zaštekal. Potom zvesil uši. Krívajúca silueta, zrejme majiteľka, sa k nemu naliehavo z diaľky pritmolila.

„Prečo naňho dupete."
„Lebo na mňa vrčal."
„Radšej ma odprevaďte domov. Keď ste tak. Odvážny."
„Tak dobre."
„A môžem sa vás chytiť. Zoberte mi jednu barlu a podoprite ma. Pôjde sa mi ľahšie."
„Mmhm. Iste."

Šli sme. Z bližšieho uhla a pod svetlom pouličnej lampy pôsobila pani o poznanie milšie. Tisla mi skostnatelú dlaň do môjho napätého a kŕčovitého predlaktia. V kombinácií s mojím čaptavým krokom sme pripomínali grotesknú cirkusovú konštrukciu promenádujúcu sa po lane chodníkov ponad natiahnuté bezpečnostné siete. Alebo jednoducho párik kriplov. Si ráčte vybrať. Na fľaši v chladničke sa tvorili ďalšie a ďalšie ľadové kvapôčky. Sklo sa zarosilo natoľko, že nebol vidieť obsah. Ak by bol vidieť, a ak by bol schopný vidieť, možno by si cez tmu chladničky všimol ostatné, momentálne spiace potraviny. Možno. Ale ani existencia tých potravín nebola zaručená. Nebolo na ne myslené. Na fľašu však hej. Tým pádom existovala celkom iste. Jestvúcno polotovarov je skrátka fragilná záležitosť.

Na polceste sa moja dočasná zverenkyňa zastavila. Päť minút pauza. Okej. Pocvičila nohou a tá jej s rachotom odpadla. Na chodník sa vysypalo niekoľko ozubených koliesok a naolejovaných matíc. Dopiče, realisticky zhodnotila situáciu. Z diery, z ktorej jej vypadla noha sa k zatuchnutému bratislavskému nebu rynuly obrovské oblaky horúcej pary. Decentne som ženu položil na chodník a začal som matice zbierať. Uťahovať späť na správne miesta. Precízne a opatrne sa vyhýbať nervom. Spoločne sme odtok pary zastavili a končatina bola opäť funkčná. Ešte sme naolejovali zopár závitov, ja som ženu opäť zdvihol a pokračovali sme v ceste. Hovorila mi čosi o tom, ako hrávala akýsi mechanický derivát basketbalu. A že teraz je na konci s dychom, na konci s dychom, ako názov toho francúzskeho filmu. A že ju to všetko strašne serie. A ešte čosi o jej psovi, ktorý nás celú cestu mlčky nasledoval. A úplne všetko nás všetkých strašne, strašne sralo.

S vŕzganím vystrela hornú končatinu smerom k žltému domu. Tam bývam. Tak ideme. A naozaj sme šli. Nakoniec mi podala kľúč. Neuveriteľne starý kľúč chvejúci sa z množstva zámkov, ktoré otvoril, neznámou kľúčovou chorobou. Možno formou kovového parkinsona. S menšími ťažkosťami sa mi podarilo otvoriť bránu. Na elektrických vedeniach popri dome sedeli nočné vtáky. Žltočierne kachličky odrážali okná a stropy. Na chodidlách mi zanechávali nezmazateľné stopy. Vpustil som ženu dnu a kľúč jej s ťažkým srdcom vrátil. Šiel som preč.

Keď som nastupoval do nočného spoja, vybehol z neho akýsi zvláštne skormútený a zúfalý človek. Ako drvivá väčšina ľudí, čo v týchto malých dňoch stretám, bol čímsi zničený a dojebaný, a to čosi uňho dnes prerástlo do neúnosných rozmerov. Pripomínal mi postavu vytrhnutú z obrazu. Obrazy som nikdy nevnímal dynamicky, nikdy som neprenikol do maliarovho zámeru zachytiť pohyb. Fascinovala ma práve tá zvláštna zaseknutá stagnácia, väzenie z neviditeľných stien tesne obopínajúcich telo, nemožnosť akéhokoľvek pohybu. Kopal do lavičky, pičoval a klial. Potom si sadol a chvíľu bol ticho. Dojmy, emócie a zážitky sa v ňom pozvoľna preformovali do sĺz, ktoré sa z neho začali potokmi rynúť nevinne ako prvá polúcia. Viac som zachytiť nestihol. Bol to len fragment zhliadnutý zo schodov nočného autobusu.

Zaujal som pozíciu pri okne a všimol som si ženu, ktorá hľadela jeho smerom. Fiktívne lanko spojenia medzi mnou a ňou vytváral práve náš spoločný subjekt záujmu a aspoň zdanlivo podobný neodsudzujúci pohľad. Na okamžik sme sa na seba pozreli. Moje kruhy ju vydesili, odvrátila tvár. To bolo celkom v poriadku. Nechcel som ju poznať, kým som ju mal rád. Mal som rád, naozaj úprimne rád nespočetné množstvo ľudí, s ktorými som v živote neprehodil ani slovo. Keď to pri tichu aj ostalo, nič sa nedodrbalo a všetko bolo tak, ako má byť. Zo spoznávania dýchajúcich jedincov nikdy nevyplýva nič čo i len náznakovo prínosné. A ešte zopár pateticko matematických konštánt. Mohol som s ňou vystúpiť a sledovať ju až k domu. Možno by som pobavene sledoval jej otáčajúcu sa hlavu, strihanie cesty rôznymi skratkami, zahýbanie za múry, steny a stromy, arytmické klopkanie podpätkov o skrútený asfalt. Stačilo mi vedomie, že je to možné. Niekedy inokedy.

Keď som stál napnutý pred vchodovými dverami môjho bytu šmátrajúc po zdravom kľúči, na mojej rohožke ležala ďalšia zápalka. Vzal som si ju. Gesto s potenciálom zachrániť život, tieto zápalky. Ktovie, akou šifrou som testovaný. Vošiel som dnu a reálnu, existujúcu a myslím, že aj zaslúženú fľašu v chladničke som odpanil. Prešiel som do kúpeľne, ľahol som si do chladivej, prázdnej vane a dúfal som, že takto raz budem kýmsi namaľovaný.