rozrezala som si brucho dvoma priečnymi rezmi
nemala to byť demonštrácia voči tejto spoločnosti
len zvedavosť
ale nič sa tým nezmenilo
niekedy ho ešte vídavam v meste, na prechodoch
je to divné
povedali mi, ze je pochovaný na veľkom cintoríne - nechcem tam ísť
nič sa tým nezmenilo
pocit, že keď ráno do mrazu otvorím okno,
že kvety pomrznú, je nesprávny
urobila som to nespočetne veľakrát
lenže - stále sú rovnaké
v prvych dvoch odsekoch - pruznost, s akou si vedomie "domestifikuje" a prisposobuje nove impulzy do starej (uz jestvujucej) mentalnej struktury? treti odsek akoby vybocoval tym, ze status quo nie je upevnovane na urovni vedomia, ale vonkajsej reality (kvety, ktore nepomrzli)
ale inak je tato narativna forma trochu mimo mna
Poslať nový komentár