V podniku si vypýtala jedno varené slnko. Sŕkala ho a prosila,
aby sa k nej veľmi nepribližoval. Blízkosť (pri fotografovaní) deformuje.
Prikývol. Zablýskala sa.
Využil jej svetlo.
V žalúdku cítila vystrelené lúče, keď mu ukazovala, kadiaľ má do nej vstúpiť.
Potom rozprávala už len zreničkami. O tom,
že sa jeho stupaje splašia a budú (pre) nasledovať kroky.
A o tom, ako sa ním bude ozývať.
Tušila svoju návykovú kožu, z ktorej sa už roky nezvliekla.
Načiahla dlaň (ako keď prší krv).
Zaklonil hlavu, aby sa z nej napil.
to je jasne
nebudem sa ospravedlnovat tvojmu vkusu, mne sa, naopak, takato poezia paci
od takejto poezie som si uz odvykol a tak na mna posobi este viac iritujuco ako kedysi, prekaza mi vsetko - od nahromadenia svetla a blyskania v uvode, cez zatvorky, ktore posobia skor nadbytocne ako funkce az po kliseovite narabanie so zrenickami, kozou a krvou, nic nove, len konvencne babranie sa v stokrat prezutych obrazoch
hrozne ukecane a popisne, vlastne som mal z toho skor pocit, ze ide o kratku poviedku, zial vsak bez nejakeho vyraznejsieho naboja alebo napadu
Poslať nový komentár