Vytas nožík, dážďovka

Takmer úplná tma. Chladno, je že počuť drkot zubov dvoch ľudí, ktorí sú v malej búde v strede lesa uväznení. To napovedá faktu, že ešte žijú. Sú zviazaní: Mor, muž podľa obrysu veľkého vzrastu, sa narovnáva a vzdychá: "Dopiče." "Takže si živý," odpovie mu ženský hlas, ktorý patrí taktiež imobilizovanej strapatej žene, Mrene. "Takže aj ty," zahundre muž tónom, ktorý možno znamená odľahlo mi a možno nanešťastie. "Najskôr by sme mali vyriešiť laná. Hmataj okolo seba, žabka, či nenájdeš niečo ostré." "Nie som žabka." "O našom biologickom zaradení neskôr, hlavne hmataj."

Búdu plnia zvuky hmatania a šuchotania. Presúvajú sa, zviazaní na nohách aj na rukách, ako slimáky sa prevaľujú po miestnosti a hľadajú nástroj, ktorý by im pomohol na slobodu. Zrazu počuť jej krik, skôr aukanie: "Au, kurva.. au..au!" "Výborne, našla si niečo ostré. Môžeš mi to podať?" "Klince v doske.. ach.. tuším krvácam. Môžu byť hrdzavé. Musím ošetriť.." "Podaj mi tú dosku. Skús ju chytiť medzi zviazané ruky a doplaz sa ku mne. No tak."

Hoci ešte má chuť, prestane upozorňovať na fakt, že ju niečo bolí a začne pomaly a rozvážne plniť Morov príkaz. Počas presunu po podlahe sa jej roztrhne zadná časť na nohaviciach. Aj pri tom zaauká. Aj zanadáva. Prichádza k Morovi a podáva mu dosku. Ten zachytí klinec na doske medzi laná, ktoré mu zväzujú ruky a lomcuje. "Zviazali nás fušeri. Trochu to uvoľním a pôjde to.." Pokračuje v lomcovaní a Mrena si pozoruje ruku. Nič nevidno. "Kto si?" "Som Mor. Ako to, že nás uniesli naraz? Pamätáš si niečo?" "Mňa zdrogovali. Teda už som bola, ale asi ešte viac. Poznám svoje limity a downery si do pitia nedávam. Tancujem, zrazu tma a potom tu. Bol si na tom koncerte?" "Ja na koncerty nechodím. Takže nás dostali separátne. Doboha, prečo? Náhodné obete si vyberajúci sociopat?" Šúchanie klinca intenzívnie. "Nestraš ma. Po emku som celá rozcitlivená. Aj keď kto vie, ako dlho to vlastne bolo. Dojazdy sú už preč. Aspoň dúfam teda." "Moc dlho nie. Pil som v krčme a ešte stále mám opicu. Asi hodím šabľu, teda skúsim s ňou počkať. A to isté. Tma a prebudím sa tu. Je tu aj riadne skurvená zima." "To teda je," súhlasí s ním Mrena. "A ja mám roztrhnuté gate na riti." "To sa nejako fixne."

Laná povolili. Mor mal voľné ruky a mohol si tak oslobodiť nohy a napokon aj Mrenu. Postavil sa a prehovoril: "Je malá šanca. že ten, kto nás tu zavrel, nám tu nechal niečo použiteľné, no keďže je tu táto doska.. prehľadáme to. Ale najskôr.. svetlo."

Podíde ku dreveným, chabo pôsobiacim dverám a pokúsi sa ich otvoriť. Bez úspechu. Odstúpi a z rozbehu kopne vedľa zámku. Vyvalia sa. Miestnosť zaleje slabé, podvečerné, horské svetlo. Všade je sneh a ďalší stále padá. Mor neotáľa a zvracia. "Tá tyčka vyzerá ešte čerstvo. Jedol som kebab.. nebude to dlhšie ako dvadsať štyri hodín." Donedávna boli uväznení v malej drevenej búde uprostred lesa. Ten im však nič nehovorí. Počuť vrčanie. Mor sa hneď chopí dosky s klincami a poťažká ju v ruke. "To by šlo. Vyzerá to tak, že magor si tu nechal bodyguarda." Spoza jedného zo stromov pomaly výjde husky. Rozvážne sa pohybuje v oblúkoch a vrčí. V očiach nemá priamu, neutíšíteľnú agresiu, no determinácia chrániť teritórium a korisť v nich neabsentuje. Vyskočí a rozbehne sa oproti Morovi a Mrene. Mor mu do ňufáka celou silou udrie poklincovanou doskou, husky zakňučí. Krváca a ustupuje. Zmizne za blízkym snehovým závanom a tam pravdepodobne zomrie.

"Mohli sme ho skúsiť skrotiť." "Si krotiteľka psov?" "Nie." "Tak naspäť ku tvojej riti. A ruke, samozrejme." Pozrie na Mreninu ruku v lepšom svetle. Štyri hlboké šrámy od klincov, z ktorých potôčikmi steká krv. Mrena si druhou rukou ostýchavo drží trhlinu na nohaviciach. "Mala by si si to omočiť." "Čo?" "Dezinfekcia. Druhá najlepšia varianta je oheň. Magor sa môže každú chvíľu vrátiť, tak byť tebou, švihnem si." "To hovoria staré babky, šťanky mi nepomôžu. Potrebujeme alkohol. Prehľadaj búdu." "Šťanky fungujú. Hovorila mi to babka a.." "No vidíš, hovorila.." "A tá mala vo všetkom pravdu! Tak moč. Šup! Ja sa poobzerám po niečom.." Vôjde opäť do búdy a doskou prekutráva každé zákutie. Nenachádza nič, ani roztrhnuté handry na provizórne bandáže, ani nôž, ani dostatok dreva na založenie ohňa. "Mne to nejde." "Čo ti nejde?" "Hanbím sa." "Kriste, to snáď mám.." "Nie, nie, len mi daj čas!" Muž si zo spodnej časti nohavíc trhá kus látky.

* * *

Mrena si vymýva rany žltým snehom. Mor jej podáva látku z nohavíc. "Obviažeme to, ukáž. Nevyzerá to moc hlboké. Snáď sa to neinfikuje.. možno sme blízko civilizácie." "A čo môj zadok?" Hovorí Mrena, trasie sa a červená, skôr kvôli chladu, ktorý v tejto chvli slúži ako kamufláž pred ostychom. "Chvíľu si pomrzneš." "Ale.." "Nie je to také podstatné miesto. Počkaj.." Dáva dole bundu, pod ňou stiahne aj mikinu. Hádže ju po Mrene. "Týmto si to obviaž. Stačí mi bunda.""A nebude ti.." "Bude, ale prežijem. Hlavne by sme sa mali hýbať. Čo keď už je na ceste sem? V tej búde nič neni. Skúsme dole, možno narazíme na nejaký chodník.."

Dve figúry sa brodia tmavým zimným lesom. Stromy rednú a skutočne sa po niekoľkých minútach oddychovania a zabárania vynára náznak chodníku. Krv začína presiakať cez provizórnu bandáž z kusu nohavíc. Mrena sa zahľadí do diaľky, v ktorej nič nevidí. "Mali by sme ísť čo najďalej, keby nás hľadal, alebo čo.. a potom sa niekde bokom zašiť a prečkať noc. Po úplnej tme ísť nemôžme. A roztopiť nejaký sneh.." "Si survival špecialistka?" "Nie, len som hrala nejaké hry." "Aha," zasmial sa Mor, ktorý mal cez rameno stále prevesenú poklincovanú dosku. "No nič, lepší plán nemám. Tak poďme." "Čo si vlastne zač? Čo robíš?" "To radšej nechajme tak." "To teda nenechajme tak. Ako viem, že nie si ten maniak, ktorý ma uväznil, hráš so mnou nejakú chorú hru a na polceste domov mi jebneš tou doskou po palici?" "Zviazal by som sa a riskoval by som, že ma tou doskou ako prvá ovalíš ty? Mala si ju v ruke prvá. Možno si ten magor ty." "Ja nie som magor, ja som architektka." "Architektka. Postav iglú, aspoň ti nezmrzne riť a mne životne dôležité orgány a členok." Zasmeje sa, s mikinou previazanou cez sedací sval, rukávy tvoria na bruchu uzol. Náhle zakričí, Mor jej dáva ruku cez ústa. "Ticho, hlavne ticho.." Keď si všíma, čo ona, tiež ho viditeľne strhne, uchopí dosku do oboch rúk. Na zemi pred nimi leží telo. Niekoľko bodných rán, sneh okolo červeno kontrastuje tomu bielemu ako poľská vlajka. Možno sú práve v Poľsku. Nie je to však pravdepodobné. Vedľa mŕtvoly leží veľký turistický ruksak. Mor si kľakne. "Chudák to už nerozdýcha, ale jackpot. Baterka. Zápalky. Konzervy. Nôž. Piče, aj celta na zakrytie. Ten bol na expedícii." Mrena sa chvie. "Už mu nepomôžeme. No on nám áno. Ale kto ho.. a prečo.." Hlesla. Bolo zjavné, že na situáciu svoje emócie ovláda lepšie, ako by ich ovládala väčšina architektiek. A nie len architektiek či architektov, dokonca aj inžinierov, právnikov, lekárov. Povedať, že svoje emócie zvláda lepšie ako policajtka alebo hasička, by už bolo príliš. "To nerieš. Ideme. Musíme ísť. Aha, tamtá čistinka.. tam by sme vedeli oheň... mal tam aj pepo, tak možno chytí vlhké drevo.

* * *

Mrena a Mor sú prikrytí celtou, oheň praská. Ruksak, nízky snehový val a zopár navláčených konárov tvorí provizórne opevnenie ich príbytku. Mor na hrudí stíska dosku. "Ako ruka?" "Bolí. Nič s tým nemôžeme." "Hovorila si, že moč, to hovoria staré babky. Oheň ale zabije všetko, to je jasné úplne bez pochýb." Mrena ticho zaúpela. "Preboha. Oheň.. moč.. možno to predsa len funguje. Možno.. nie. Ach jaj. Celý život som racionálna osoba. A na čo? Akurát ma vždy všetko viac bolí. Sprav to ty.. rýchlo." "Fakt si si istá, že nestačí, že si si to ocikala?" "Pozri, bohvie, ako dlho tu budeme. Bohvie, čo za sračky v tých hrdzavých klincoch boli." "Môžeme sa vrátiť a spýtať toho psa." Mrena sa zo všetkých síl pokúšala nezasmiať. "Čím skôr, tým lepšie.. vyber tú tenkú haluz." Odokrýva ruku, niekoľko hlbokých škrabancov po okolí zľahka stmavlo. Či to bol signál liečenia, alebo plížiaca sa gangréna, netušila. Medzi zuby upevňuje baterku a kývne. "Hlavne ju nerozhryzni, jašterička.." Priloží rozpálené drevo k poraneniam, Mrena dusene zaručí, vypľuje baterku a dýchavične vypúšťa do vzduchu oblaky bielej pary. Spali krátko a vyrazili na svitaní.

* * *

Les je tichý. Nezurčí potok, nečvirikajú vtáky, nič, čo by im udalo aspoň nezmyselný, no upokojujúci smer. Idú teda ďalej dolu. Nemôžu byť ďaleko, Mor si svoje opice pamätá, ešte stále cíti zbytkový alkohol, nie je šanca, že ich za takú krátku dobu stihli odpratať niekam na Aljašku, ani lietadlom. Pri ohni včera natopili dostatok snehu, aby sa napili trochy vody a zjedli jednu konzervu fazúľ. Študentke architektúry sa slnko slabo doliehajúce cez oslepujúcu belobu zmrznutého snehu páči. Nepáčia sa jej tiene, ktoré takýto úkaz vytvára. "Sleduje nás, stále, každý krok, mám ten pocit." "Pocit nie je dôkaz. Sneh všade padá, šramotí to, drbe ti z toho. Upokoj sa. Buď nás nájde, alebo nie. A my robíme všetko pre to, aby nás nenašiel." "Prečo stále nosíš tú dosku, keď máš nôž?" Pýta sa, zatiaľ čo ovešaný Mor, ktorý trval na tom, že zoberie absolútne všetko, očami skenoval okolie po akomkoľvek pohybe. "Lebo je to zbraň s dlhým koncom. Proti nožu alebo boxeru vyhrám vždy. Proti pálke mám aspoň šancu." "Ja som ti povedala, kto som. Čo predomnou tajíš? Musím ti veriť a cítila by som sa oveľa lepšie, keby.." "Zabíjal som ľudí." "Čože?" "Len zopár.. a nič osobné.. potreboval som peniaze a.. " "Takže som zdieľala celtu s niekým, kto je úplne taký ístý, ako magor, čo nás teraz niekde naháňa so sekerou?!" Mor sa odmlčal a potom sa na Mrenu rozkričal. "Robil som, čo som robil a do toho ťa nič! Máš druhú možnosť, odjebať sa stadeto dopiče a zmrznúť. Ja ťa k prežitiu nepotrebujem. Ale nehovor mi.. nikdy mi do boha nehovor, že som psychopat! Ja v tom nevidím nič dobré. Neužívam si to. Niekto potrebuje peniaze na operáciu, niekto na splatenia miliónových dlhov hrozným hajzlom, ľudia sa do sračiek dostávajú furt.Toto je o niečom inom. Už to dlho nerobím. Už som z toho out, dávno out. ten.. magor.. nemôže to byť nikto z mojej minulosti. Mosty som spálil. Odesedel, čo som mal.

"A prečo ma teda nezabiješ? Som zbytočná záťaž. Zjem ti jedlo, som pomalšia, ako ty, lebo som zranená. Ešte k tomu architektka. Dokopy viem akurát tak navrhnúť športové stredisko. Čo by nepochybne bolo popiči, keby sme tu mali napríklad puk alebo hokejky, lebo počasie je na to do skurvenej matere ideálne!" Zhlboka dýchala a ustupovala od Mora. Ten si kľakol a súcitne jej pozrel do očí. "Vieš, prečo som ťa nezastrelil? Prečo ťa ťahám so sebou? Lebo.. bože, tažko sa mi to.. Upokoj sa, prosím. Chcem ti niečo povedať..niečo.. hrozne mi pripomínaš dcérku.. umrela pred rokmi.. preto tie vraždy.." Sklopí zrak do snehu a neprítomne hľadí. "Preto si ťa chovám." Mrena k nemu obmäkčená podíde a pokladá mu ruku na rameno s rozľútostenými očami. Ten ju pevne uchopí. Pozrie na ňu. "Never.. každej.. pičovine. Ale keď nájdu mŕtvolu v lese a nejakou vyjebanou náhodou zistia, že som sa v lese nachádzal aj ja, niekoľkonásobný vrah, len tak čírou náhodou s ňou zakladal oheň a vymýšľal si jebnutý príbeh o únose, ktorý sme si obaja nepamätali.. kto bude hlavný podozrivý? Musíš to prežiť, aby som potom prežil ja. Preto sa tu nanešťastie musím jebať zmrznutým lesom s polokriplavou študentkou skurvenej architektúry a urobiť všetko pre to, aby sa jej nič nestalo. Tak buď do boha trochu vdačná a aspoň rob, čo ti poviem." "Tak mi daj nožík." "Čo?" "Počul si. Keď si veríme a ide nám navzájom o krk, chcem mať tiež zbraň. Ukáž." Vzdychne si a podá jej nožík. "Ako keby ti na niečo bol."

Kráčajú vedľa chodníka, po svahu, ktorý bol dostatočne vysoký na to, aby blokoval potenciálny výhľad. Počuť kroky. Pravdepodobne ťažé topánky patriace ťažkému človeku. Chýbalo už len trochu a jednalo by sa o dupot. Tisnú sa ku svahu a ani nedýchajú. Figúra prešla ponad nich a nevšimla si ich. Oni zas nemali výhľad na ňu. Bol to lesník, ktorý by ich oboch zaviedol do bezpečia, spravil im silný čierny čaj, do každého by nalial bohatú dávku whisky a oznámil im, aké majú šťastie, že prežili práve v takýchto nehostinných horách, že sa povráva, že tu prebýva lovec ľudí, je tu zlé drevo na oheň, hostílne prostredie, vlky, medvede a že v noci teplota touto dobou "kurevsky reže". Záchranca sa stráca z dohľadu, Mor a Mrena teda pokračujú vo svojej ceste ďalej. Narážajú na dodávku. Vyzerá byť pomerne nová, je však opustená, odomknutá, kľúče v nej nie sú a v kufri je akurát odhodené oblečenie. Štyri čierne kombinézy s balaklavami. Úplne poliate benzínom, tak, ako aj celý interiér dodávky. A k tomu jeden zapaľovač a asi dvadsať vyškrtaných, premočených zápaliek. "Čokoľvek tu hľadajú, sú to fakt fušeri. Chceli spáliť auto aj oblečenie, no zobrali

navlhnuté zápalky a nefungujúci zapaľovač."

"Takže ak smiem architektonickú vsuvku.. ocitli sme sa v strede niečoho z časti sociopatického, z časti animálneho, z časti paramilitantného." "Kopa pekných slov na to, že sme obkľúčení samými zmrdmi." Výstrel. Stromy sa zachvejú a padá z nich sneh. Mrena a Mor bežia vpred. Krokov pribúda a zo zvukového riešenia priestoru a ozvien je celkom jasné, že väčšina z nich smeruje k Morovi a Mrene. Utekajú teda ďalej, utekajú čo najviac, ako len môžu. Keď Mrena spomalí a chytí sa za poranenú ruku, Mor zanadáva, zdrapí ju a surovo ju ťahá za sebou. Skočia za skalu. Mor do jednej ruky uchopí dosku. "Vytas nožík, dážďovka.."

* * *

"Vytas nožík, dážďovka." Mor a Mrena, asi o dvadsať rokov starší, navlečení vo vianočných svetroch, sa od srdca smejú. "To je Morova najobľúbenejšia časť príbehu." Opäť sa smejú, smeje sa aj teta, aj ujo. Len dve deti Mora a Mreny – Fevea a Rayia sa nesmejú. "Mami, počuli sme to už tisíckrát.. musíme tu stále byť?" Mrena zagáni prstom a láskyplne sa usmeje. "Bežte sa hrať. A my dospelí si to dopovieme. Pri niečom špeicááálnom..., " zašteboce Mrena festívnym tónom a z kabinetu vytiahne fľašku drahej whisky. Za oknami padá sneh, hustý a biely, zápasí s ešte chladnejšou a hustejšou tmou a sem-tam sa z rýmsy zosype snehový poryv. Dno fľaše ťuklo o povrch skleneného stola a Mor s Mrenou, dlhoroční manženia, ktorí práve oslavovali s najbližšou rodinou v dome bohatom na dekorácie Vianoce, sa pobozkali.