zobrané spisy

.nie je december a sneh je len ilúzia

.ak hľadáš svoj priestor, tu ho nenájdeš, Piskor. Ak máš potrebu sa vyjadriť, nech sa ti páči, tam je záchod. Je tam ženská čo ti ho vyfajčí. Zadarmo. Ak ti nevadí, že nemá zuby, vlastne, prečo by ti to malo vadiť. Keď už tam budeš, nenechaj si, milý Piskor, utiecť nástenné maľby neznámych umelcov pod pseudonymami ako jožo, franta, jacek. Zvratky v a pod umývadlom si nevšímaj, ani chlapov pri pisoároch. Ja ťa počkám. Ja tu budem vždy...

Plechové vedro je plné splaškov. Niečo, čo sa kedysi nazývalo ručníkom, leží pod umývadlom. Sneží a pootvoreným oknom lomcujú poryvy vetra. Krajina je vo svetle pouličnej lampy akosi zvláštne mesačná, niekde skuvíňa pes.

   .máš šťastie, že si ma stretol, Piskorík. Naozaj. Ja sa s tebou podelím. O všetko. Aj o hentú na záchode. Čo sa tváriš tak pohoršene? Lepšiu ženskú si ešte nemal, tá z teba vytiahne i dušu. Prisahám. Veď aj minule, vojdem na hajzel, a čo nevidím, chlap ju mláti hlava-nehlava, raz z jednej strany, raz z druhej. Boha. Tak som ho spakruky,len tak, jemne, kreténa, a on ti len : "zebrala si mi dušu Helena, zebrala si mi dušu". Tak som mu dal ešte jednu, náhodou rozbil pisoár, všade bolo plno krvi...

Pod oknom zívala stará búda so zborenou strechou. Na parapete som sa dotkol niečoho slizkého, keď zrazu všetko stíchlo. Počul som svoj vlastný dych. V snehu sa namáhavo borila srna, možno srnec, neviem. Na posede sa niečo nenápadne pohlo, keď zaznel výstrel. Zviera padlo ako podťaté. O pár minút sa zvieraťu blíži postava a o chvíľu je všetko vybavené . Na snehu ostávajú pariace sa vnútornosti a iskrivo červená krv.

   .ak sa ti nepáči, len zavrieš oči a predstavíš si sklenaříkovú. Nie? Tak koho len chceš, Piskorko.

No to určite, chlapče. Z mysle mi nejde zabité zviera. V pľúcach ma pichalo, keď som dobehol k tomu miestu, sneh pomaly pokrýval chladnúce črevá. Vzal som do úst krvavý sneh, a na moje počudovanie som sa ticho rozplakal.

.posledným vlakom neodchádzajú len ľudia

Na asfalte sú malé dúhové črepiny. Dievča je bosé a neprítomne prechádza pomedzi ne. Jemne našľapuje a už už sa zdá, že sa hrot vrýva do ružovej pokožky, keď noha náhle zmení smer. Stmieva sa a pouličné lampy sa v okamihu rozsvecujú. Črepy už nie sú dúhové. A dievča zostarlo. Starena kráča veľmi ťažko, sklo pod bagačami vydáva škrípavý zvuk. V pätách má bieleho psa s karpinami v očiach. Keď žena zrazu zvýši hlas počas neustávajúceho drmolenia, pes postojí a začudovane sa ňu díva. Ktosi otvára okno a rozsypáva medené mince. Z bočnej uličky vychádza pekná kvetinárka s košmi plnými naozaj krvavočervenými lupeňmi. Rolety prízemných obchodíkov sa s hlukom dvíhajú a pekár s červenými lícami ponúka sladké rožky. “nech sa páči, vstúpte”. Hlása stojan pred divadlom. Kabaret. Starena sa usmieva, keď ju klaun berie do tanca, a verlikár s vervou točí kľukou. Pes nadšene vyskakuje, niekedy dopadne na chrbát. V tieni lampy postáva čierna silueta. S odstupom, ironicky sleduje všeobecné veselie a v ruke niečo žmolí. Nôž . Priskakuje k starej žene a bodne ju dvakrát. Na ulici v okamihu nikoho niet. Pes s karpinami divo zavýja a zúfalo sa snaží olizovaním tváre zabrániť neodvratnému koncu. Dievča sa naň s láskavým očami pozrie, pod ňou neustále sa zväčšujúca kaluž krvi, sníma mu obojok a pes mizne v tme. V prvých ranných novinách je uverejnený inzerát : “darujem psa, značka : dobrým ľuďom” .