džungľa

Múrom tiahol úzky zástup mravcov, v škárach pobehovali miniatúrne červené roztoče a na chodníku tesne pri tom múre stálo osamotené plavé dievča. Spod roztrhaných šiat jej vykúkala bradavka a mravce stále pokračovali neomietnutým múrom.. V tvári mala výraz vydeseného kozľaťa, pery rozhryzené do krvi. Náhle sa zdvihol vietor, všade navôkol začali ožívať všetky mikroténové a igelitové tašky, škatuľky od cigariet sa kotúľali ako v starých westernoch pichľavé kríky. Telom jej prebehli zimomriavky a ona len ďalej nemo pozerala na opustenú továreň. K oblohe čneli komíny, z výrobných hál zostal iba skelet.

Spoza oceľovej konštrukcie vykukol pes, opodiaľ sa páslo stádo danielov. Z prepletených lián zoskakovali opice, načo sa daniele strhli a neodvratne rozutekali. Pes sklamane stiahol chvost a s hranou bezstarostnosťou, ňufákom pri zemi, sa blížil k rozblázneným opiciam. Primárny samec spozornel a začal odstrašujúco odhaľovať zožltnuté tesáky. Opice na okamih skameneli, vzápätí sa priestorom začal niesť ohlušujúci škrekot. V klepci utrápene pískala mladá laň.

Dievča si zúfalo zakrylo uši. Ulica bola ľudoprázdna a vietor ako prišiel, tak aj...odišiel. Na prvý pohľad sa zdalo, že už nevládze stáť na nohách, keď sa zrazu rozbehlo popri múre. Bolo bosé a malé kamienky sa mu zarývali do ešte jemnej pokožky chodidiel. Za okamih zostalo strnule stáť uprostred a ďalej neveriacky hľadelo na ošarpanú stavbu.

“Astor, ku mne!”. Ozvalo sa niekde z tmy, a pes sa ustráchane obzrel za seba. “Ku mne!”. Z tieňa vystúpil muž, v ruke sa mu zablysol nôž, na ramene mu visel jednoduchý drevený luk. Po opiciach zostali len výkaly, ich červené zadky z diaľky pripomínali semafory. Pes bojazlivo pristúpil k jeho nohám a čakal. Muž si ho na chvíľu nevšímal, keď vykročil smerom k nej. “Zostaň.” Odvrkol opäť a rýchlym krokom sa vybral k zranenej lani.

Ako omámená sa dívala na svoje zúbožené nohy, špina sa miesila s krvou a päty tak neznesiteľne pálili. Lýtkom sa tiahla nepekná otvorená rana. Keď sa prizrela lepšie, uvidela obnaženú kosť. S ťažkým povzdychom sa oprela o múr a potichúčky zviezla na zem. Omdlela.

Škrípavý zvuk noža, zapierajúci sa do železných klepiet bol naozaj neznesiteľný. Psom viditeľne trhlo, už už sa dvíhal zo zeme. “Zostaň!”.skríkol lovec, nie nahlas, no rázne. Bez stopy vzrušenia pokračoval v oslobodzovaní zranenej lane. Na otvorenú ranu prikladal rozžuvané lístky neznámej rastliny a prekladal pavučinou. Nakoniec vzal malú laň do rúk a zamieril kamsi do lesa. Pes ho v úctivej vzdialenosti zbožne nasledoval.

Zobudila sa na cinkanie zvonkohry nad posteľou. Nohu mala obviazanú, oblečená v mužskej flanelovej pyžame. Oblakmi sa predieralo slnko, keď okennými tabuľami zatriasol vzdialený výbuch. Niekde za mestom, v kúdole prachu, skončil zvalený komín a k nebu čneli už len oceľové prúty zo základov.