Výsek

Prechádzal sa popri rozbúranom stavenisku. Noc, ľudoprázdne ulice, ticho rušil len občasný rev pneumatík. Prítmie a zaprášený chodník mu vzdialene pripomenuli minulý rok. Rovnaké počasie. To isté stavenisko. S niekým sa tu prechádzal. Už si nepamätal, s kým. Nepamätal si ani, o čom sa bavili. Ale boli to fajn časy. Krajšie ako teraz. Úplne odlišné. V autobuse nepočul každé dve minúty slovo fejsbúk, ale slovo búm. A vzduch voňal možno trochu inak.

Začul štrngot psieho obojku. Na spánkoch sa mu objavili kvapôčky potu a mal pocit, že vzduch, ktorý sa mu dral z pľúc bol náhle chladnejší. Všimol si dieru v plote ohraničujúcom nedokončenú stavbu. Rýchlo cez ňu preliezol a poškriabal si predklaktie o trčiaci kus drôtu. Vyšplhal sa na naskladané betónové kvádre a čupel.

Tieto malé fóbie mu denne znepríjemňovali život. Stačilo, že počul štrngot retiazky alebo kľúčov a otáčal sa s očakávaním útočiaceho dobermana.

Dole prešlo niekoľko ľudí s pudlíkom. Ani potom, čo sa stratili z dohľadu, sa mu nechcelo zísť. Cítil sa na vyvýšenom bode bezpečne. Pripálil si skrehnutými prstami cigaretu. Nohy si pritisol bližšie k brade. Pozeral sa na sčerenú hladinu Dunaja, ktorý tiekol neďaleko od stavby. Už sa nebál. A akosi popri tom vyšumujúcom strachu zabudol na všetky ostatné problémy. Bolo mu dobre.

Nostalgia sa však vrátila v autobuse. Tak rok dozadu bol ešte stále s ňou. Aj bol rád, že sa to skončilo, ale predsa. Možno by si to skúsil ešte na deň. Alebo na týždeň. Všetko to vtedy bral hrozne emocionálne a teraz by sa možno aj uspokojil s pocitom, že drží v náručí šesťdesiatpäť kíl mäsa a kostí, ktoré mu slúžia ako termofor a dýchajú mu na krk. Hej, to by mu celkom iste stačilo, nahováral si aby zahnal smútok a necítil sa ako sráč.

Rozmihotané svetlá za oknom, bezdomovci spiaci na zastávkach a hromady billboardov. Na jednom z nich bol vysvietený veľký nápis SPOKOJNOSŤ. A zrazu mu prišlo scestné, že je to slovo v základnom tvare. Základný tvar by mala byť nespokojnosť a pomocou násilného odtrhnutia predpony by sa utvorilo slovo spokojnosť. Jazyk sa jednoducho odmieta prispôsobiť potrebám reálneho života. A potom sa vďaka tejto pseudoúvahe cítil ako kokot.

Keď prišiel domov, znenávidel svoju škrupinu. Svoje potom premočené tričko a pľuzgiere na nohách od stých nesediacich topánok. Stehná ošúchané o seba vnútornými stranami, potné škvrny v podpazuší a kruhy pod očami. Zamieril do sprchy. Nechal na seba tiecť vodu, pod ktorou mu už bolo všetko jedno. Bol krabom, ktorý flegmaticky zomiera vo vriacej vode v hrnci luxusnej reštaurácie.

Na druhý deň sa stretol s Jurom. Juro bol kamarát. A celkom dobrý. Bol jeden z mála ľudí, ktorí sa absolútne s ničím nesrali a hovorili všetko na rovinu a priamo. Zoznámili sa na vlakovej stanici. Len tak ho oslovil, či neskočí na pár poldecákov. Opili sa z konzumáku v staničnom bufete a potom sa vyvracali na koľajnice. Strávili noc na záchytke. Bola tam zima a tma a policajti boli nevrlí. Človek, s ktorým prežijete niečo nepríjemné, pri čom on nie je negatívnym faktorom, vám automaticky akosi prirastie k srdcu. Sediac opretí o chladnú stenu cely si povedali, že by to už bola škoda uťať a že sa spolu určite ešte niekedy opijú. Potom sa rozosmiali.

Teraz mali namierené do parku. Tak nejako ho bavilo sedieť na lavičke a počúvať Jurove komentáre zadkov a prsníkov a ešte krkov. S niekým, kto by komentoval len prsia a zadky by tu nesedel. Ale tie krky ho dostali. Prišlo mu to z Jurovej strany neobyčajne reálne a ľudské. Keby mu to povedal, poslal by ho s najväčšou pravdepodobnosťou do piče a tak si to radšej nechal pre seba.

Všetky tie kozy a krky a zadky a spomienka na stanicu ho opäť podnietili k vŕtaniu sa v minulosti. Už vedel, prečo je rád, že je konečne sám. Vzťah s ňou bol jednotvárny. Nadnesený, krásny, dýchal surrealistickou mágiou. Poetizmy znásobujúce pocit lásky a ľahkosti síce zo začiatku vyzerali ako niečo silné, ale v konečnom dôsledku to vypálilo zle. S ňou by nemohol spraviť nič, čo mohol spraviť s Jurom. Jej by neprišlo krásne, keby sa ožrala a šablila a on by jej pri tom starostlivo a s láskou držal vlasy. Jemu hej. Nemohol pri nej byť úprimný. Mali skrátka odlišné vnímanie krásy ako takej.

Ostal v parku ešte zopár minút po tom, čo Juro odišiel.

V tráve si všimol neporušenú cigaretu. Asi niekomu spadla. Potešil sa, už mu došli a mal chuť si ešte jednu zapáliť, no keď sa chystal strčiť si ju do úst, zarazil sa. Pohľad na skrúteného bezdomovca spiaceho na lavičke kúsok od neho v ňom prebudil čudné altruistické pohnútky. Keby ju tu našiel ten, bol by to pre neho sviatok.

Položil ju pár metrov od lavičky. Tu ju celkom iste nájde, keď sa zobudí. A možno to v ňom naštartuje akúsi novú nádej, dá sa na vieru, uverí zázrakom alebo čo. Ale asi sa nestane vôbec nič.

Studené zbytky slnečných lúčov boli prívetivejšie, ako inokedy. Aj lavičky a dokonca aj billboardy s nápismi ako SPOKOJNOSŤ. Vyšplhal sa na kamenný múrik a sadol si. Stav situácie bol stabilizovaný.