Rozhovor s Jaroslavom Šrankom o literatúre a Pánovi Tragáčikovi

Mgr. Jaroslav Šrank je absolventom Pedagogickej fakulty UK v kombinácii slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Rok pôsobil ako vychovávateľ v stredisku záujmovej činnosti pri SOU obchodnom Na pántoch v Bratislave. V súčasnosti je odborným asistentom na katedre slovenského jazyka a literatúry PdF UK a prednáša modernú a postmodernú slovenskú literatúru. Je literárnym kritikom a autorom termínu „text generation“, ktorým pomenoval skupinu mladých slovenských básnikov.

Ako sa formoval váš vzťah k literatúre?

Do veľkej miery som slovenskú tvorbu začal vážnejšie čítať až na vysokej škole. Predtým, na strednej škole, som sa nebavil ani tak s beletriou, ako hlavne s literatúrou faktu. Dokonca aj na kombináciu slovenský jazyk a literatúra – dejepis som sa prihlásil skôr kvôli dejepisu. Zaujímali ma dejiny 20. storočia a na gymnáziu som čítal takmer iba knižky o 1. a 2. svetovej vojne. Námorné bitky, výsadkové operácie, letecké súboje, vysoká politika, špionáž. Teraz, keď chodím okolo svojej knižnice s touto literatúrou, až ma prechádza hrôza, čím som sa to zaoberal. Až niekedy v 3. alebo 4. ročníku výšky som sa zažral do slovenskej a českej poézie a prózy. Samozrejme, neobišli ma voľakedajšie kultové detské knihy. Ešte aj teraz som napríklad nadšený, že vyšiel prvý diel Pána Tragáčika. To bol pre mňa skutočný literárny hrdina. Bralo ma (čiže sformulovať to viem až dodatočne), ako sa vie zažrať do veci bez myšlienky na koristenie, ako sa vie naplno, hoci aj bezradne zaľúbiť, ako nepotrebuje svojimi vedomosťami a schopnosťami šermovať, ale keď na to príde, tak koná. 

Čím ste začínali z pôvodnej slovenskej a českej literatúry?

Najprv ma oslovovali Seifert, Nezval, Holan... Českí básnici. Možno to súvisí s tým, že človek má aj ostych pred tým, čo číta, a pred tým, čo cez čítanie kníh číta sám v sebe. Český jazyk akoby umožňoval vytvoriť istý odstup medzi textom a čitateľom, z ktorého potom možno do seba siahať prenikavejšie. Vyzerá to krkolomne, ale napríklad aj popová pesnička s anglickým textom vie takto zaúčinkovať. Zo slovenskej literatúry ma zaujal najmä Štefan Moravčík. Pred jeho básničkami sa nedalo brániť, pretože boli strhujúce. Boli to zarýpnutia, ktoré spôsobovali silný zážitok. A ešte, z inej strany, ma zasiahol Štefan Strážay.

Čo vás priviedlo k literárnej kritike?

Keď približne v 3. alebo 4. ročníku prišiel na našu katedru Viliam Marčok, existoval aj predmet Literárnokritický seminár. Súčasťou tohto kurzu bola aj úloha sformulovať a napísať svoj názor na nejakú knihu. A vôbec celé semináre prebiehali takýmto spôsobom. Práve v tomto čase začali vychádzať Macsovszkého zbierky a taktiež sme sa vtedy s Michalom Habajom často rozprávali o literatúre. Inak, pokiaľ som dovidel, ale vychádzali knižky, ktoré ma iritovali, písané autormi, ktorí robili okolo seba veľký rozruch, akí sú len barbari. Ich poézia bola pre mňa vtedy iba prázdnym gestom. Čiže veľké množstvo negatívnych podnetov a niekoľko málo vzrušujúcich strhnutí. Množstvo zlosti a isté záblesky radosti. Musel som si tie veci sám v sebe vyjasňovať a začal som si to písať. A keďže z nedostatku prispievateľov redaktori siahnu po hocičom, tak som sa stal literárnym kritikom. Potom to už nešlo zastaviť.

Vy ste písali v tomto období poéziu?

Samozrejme. Dokonca som so svojimi výtvormi opakovane aj niekoho otravoval. Písal som poéziu, ale bola to iba skladačka z Holana a Moravčíka alebo všelijaké naivné experimenty. Ukázalo sa, že to nebol jazyk, ktorý k sebavyjadreniu potrebujem. A potom sa to tak preklopilo, že aj písanie o knižkách je istým spôsobom sebavyjadrovanie - pôvodná tvorba, hoci aj je závislá na literárnom podnete. Veď predsa žijem, chodím po ulici, mám nejaké city a to všetko sa odráža v mojich kritických textoch. V literárnej kritike si môžem zakaždým tvoriť vlastný jazyk a byť zároveň sám sebou.

Aká je podľa vás úloha literárnej kritiky? S akým zámerom ako literárny kritik pristupujete k literárnemu dielu?

To ani nie sú zámery, to sú problémy. Problém už je len nájsť jazyk, ktorý by vyjadril tú skúsenosť s knižkou, ktorú človek práve žije. Lebo komentár ku knižke by mal byť vyjadrením istej skúsenosti. Vždy som si mohol vybrať, o akej knihe budem písať. Nikdy som nemusel písať kvôli zárobku, alebo preto, že by mi to vyplývalo z nejakej funkcie. Písal som o knižkách, ktoré ma oslovili, pretože sa dotkli toho, čo práve žijem. Takto, keď je písanie o knihe spojené s tým, čo človek prežíva, vtedy to môže mať zmysel, pretože z tohto stanoviska vidí veci, ktoré nikto iný nevidí. Keď sa stretnú rôzne verzie čítania knihy v rozličných kritikách a časopisoch, potom nemusí byť najdôležitejšie, aké sú verdikty nad tou knihou (či ju niekto chváli alebo nie), ale zaujímavá je konfrontácia rôznych verzií toho, čo v nej kto uvidel a rozkryl. Ak je navyše človek ešte aj trochu kompetentný a vie svoje názory odargumentovať, tým lepšie. Aj keď dnes sú to všetko smiešne veci, pretože za kritika sa môže vyhlásiť aj kníhkupec Juraj Kušnierik.

Alebo inak: Existuje definícia, predstava, že kritika by mala navrhovať významy textov. Aj toto navrhovanie významov súvisí s tým, že sa má v kritike odrážať jedinečná skúsenosť. Kritika by mala zároveň navrhovať trasy cez literatúru, pretože tu existuje záplava, more textov. Keď sa kritik sústavnejšie zaoberá literatúrou, vyznačuje svojimi výkonmi istú trasu, i keď nie vždy musí byť viditeľná. Nemôže mať z tej svojej trasy veľké oči, ale nemôže prestať plávať čiže písať. Už ho to nepustí, musí tej záplave čeliť. Hoci ho ani nikto nemusí nasledovať. Jednoducho ide o to, neutopiť sa v záplave textov, keď už tým človek žije. A ak sa nechcem utopiť, musím svoje plavecké pohyby vykonávať na istej úrovni. Nemôžem to odfláknuť.

A čo zámer autora?

O tom koľkokrát nevie ani autor, aký má zámer. Zámery autorov možno sú, niekedy môžu byť aj dôležité, ale sú neuchopiteľné. To už skôr zámer textu. Ale tým môže byť aj zámer mať viacero zámerov, alebo text môže svoj zámer zámerne spochybňovať. Z čoho si čitateľ skonštruuje zámer autora? Aj keby sa išiel spýtať autora, ten ho môže vodiť za nos. Ostatne, zámer autora je neudržateľný. Už pri samotnom písaní sa dejú veci, ktoré pôvodné zámery autora menia. Produkcia významov je tak dynamická, mnohostranne rozbiehavá a vnútorne protichodná, že vzniká virtuálny priestor, v ktorom sa dá na rôznych úrovniach pohybovať rôznymi smermi. Preto je dobré písať si komentáre ku svojmu čítaniu. Pretože pri každom ďalšom čítaní čitateľ prehodnocuje minulé významy a objavuje ďalšie. Nie je to len o jeho prípadnom zmúdrievaní. Zakaždým predsa existuje iný kontext, v ktorom sa s textom stretám, a preto v ňom nachádzam vždy aj niečo iné. Pýtať sa na zámer autora sugeruje, že každé dielo sa dá zhrnúť do jednoznačnej poučky. To je to najstrašnejšie. Vidno to najmä v škole. Namiesto toho, aby sa rozmýšľalo, čo a ako sa v texte deje, žiaci z pohodlnosti pristanú na to, že nejaký artefakt sa dá zhrnúť do jednej ne-definície.

Dôverujete umeniu? Aké má mať literatúra (a umenie vôbec) miesto v súčasnej dobe?

Je potrebné registrovať, že literatúra už nie je dominantným umením a spôsobom vyjadrovania. Vedľa seba existujú a prekrývajú sa viaceré komunikačné a umelecké sféry. Je potrebné si všímať, ako medzi sebou komunikujú, ako sa stretajú, prelínajú aj odpudzujú. V škole sa ale pri vyučovaní dejín literatúry udržiava stereotypná predstava, že literatúra je apriori hodnotovo dominantné a reprezentatívne umenie (u nás dokonca literatúra suplovala politické funkcie). Neexistuje mediálna výchova ako štandardný predmet. Človek je pritom neustále konfrontovaný s audiovizuálnymi komunikačnými prostriedkami. Neustále s nimi komunikuje, ale nevie, čo sa pritom deje. Ak sa o tom vôbec niekedy hovorí, tak iba v tom zmysle, že treba deti chrániť pred nebezpečenstvom, ktoré z týchto médií plynie. Prejavuje sa tu fóbia. Celý problém však nie je o tom, chrániť sa pred akýmsi netvorom, ale vedieť, čo sa s človekom deje, keď je celý život konzumentom mediálnych obrazov. Veď je to častokrát aj obohacujúce. Ak človek nestratí zmysel pre sebareflexiu, aj sledovanie Mojsejovcov môže byť super. Ja som veľký fanúšik obskúrnych programov a relácií. V nich sa v ohromnej miere prejavujú aktuálne sociálne a kultúrne konflikty. V našej spoločnosti sú však považované za nehodné záujmu, alebo sú konzumované bez reflexie. Toto je však kultúra, ktorou človek žije v najväčšej kvantite a ktorou zároveň žije najväčšie množstvo ľudí. Popritom sú ľudia, pre ktorých je spôsobom života aj žitie s literatúrou. A medzi nimi je ešte ďalšia menšina, ktorá za život s literatúrou nepovažuje život s atlasmi a kuchárskymi knihami, ľudia, ktorí sa neuspokoja s tým, že knižku použijú ako náplasť alebo kondičný bicykel, aby si oddýchli alebo uľavili. Táto menšina  sa s literatúrou naplno konfrontuje, lebo pokladá za dôležité komunikovať so sebou prostredníctvom knižiek. Nie je na tom nič zlé, že literatúra je takto na periférii. Napokon spisovatelia sa vždy vedeli veľmi rýchlo adaptovať a adaptujú sa aj teraz ako vôbec každý človek, ktorý chce prežiť. Ten, kto chce, sa k literatúre dostane. Človek len musí neustále hľadať, musí byť pripravený na to, že sa voda okolo neho hýbe, aby bol pripravený zachytiť prekvapenie, ktoré by ho mohlo posunúť niekam ďalej.

Ako vám znie pojem vysoké umenie?

Ja som takýmto pojmom nikdy nerozumel. Neviem si pod nimi nič predstaviť. Vždy, keď začnem nad tým rozmýšľať, tak musím uvažovať nad jednotlivými prípadmi. A nikdy sa nedostanem ďaleko. Je vysoké umenie Hviezdoslavova socha na námestí? Vysoké umenie je konštrukt. Za vysoké umenie je vyhlasované buď nejaké aktuálne umenie, ktoré vyhovuje dobovým oficiálnym kritériám, alebo to je umenie, ktoré bolo označované za nízke a dodatočne je vyhlásené za vysoké.

Vaše kritiky a recenzie často reflektujú aj širší spoločenský a kultúrny kontext. Aké súčasné spoločenské témy sa vás dotýkajú?

V poslednom čase som začal premýšľať nad premenami spoločenského štatútu literatúry a spisovateľov, ku ktorým dochádza pri prechode od totalitného modelu (komunistického režimu) k demokratickému, a nad stratégiami, ktoré si spisovatelia vypracúvajú pri zaujímaní vyhovujúceho miesta v spoločnosti. Je to taká laická sociológia, ale to ma v poslednom čase zaujíma. Už v tom totalitnom modeli sa presadzoval konzumný spôsob života, teda ten, ktorý je aj za týmto demokratickým modelom. Stačí sledovať súčasné formy prezentácie literatúry, jazyk, ktorým sa o literatúre hovorí. Napríklad o literatúre sa často hovorí ako o jedle a o čítaní ako jedení. Knihy sa nekrstia, ale prezentujú. V tomto zmysle účasť literatúry na spoločenskom dianí z veľkej časti pozostáva z toho, že sa konformizuje s aktuálnym konzumno-komerčným kontextom. Samozrejme nie bezvýhradne alebo bez problémov. A našťastie nie bez ziskov. Na samotnom adaptovaní nie je nič automaticky zlé. Treba si ale všímať nuansy. V občianskej spoločnosti by literatúra nemala rezignovať na kritické funkcie.

Politika vás nezaujíma?

Nie, naopak rozčuľuje. Na jednej strane tu existuje konzumný trend pohodlného a bezstarostného užívania si života, ktorého nie som schopný, a na druhej strane získava čoraz viac priestoru náboženský fundamentalizmus, z ktorého mi je zle. Politici, ideológovia, náboženskí fundamentalisti, ktorých vyjadrenia a činy vyvolávajú obavy z toho, čoho by boli schopní, keby mali k dispozícii väčšiu moc, než majú. Napríklad verejnoprávna televízia by sa mala starať o reflexiu kultúrneho života spoločnosti, ale veľkú časť tohto programu pokrýva zábavnými šou alebo náboženskými reláciami. Akoby tu nič okrem komerčného a náboženského umenia neexistovalo. Vzniká trend, že voči tlaku komercie sa treba brániť duchovnou obrodou, ktorá sa stotožňuje s náboženskou vierou. Nejde samozrejme o hrozbu viery ako takej, ale o to, že sú za tým mocenské ambície politických strán. Tie majú vždy tendenciu maximalizovať moc vo svojich rukách. A to je dnes už vidno. Okrem toho spisovatelia, tzv. „kultúrne elity“, sa síce zvyknú húfne ohradzovať voči tlaku komercie, ale k trendu totalizujúcej sa fundamentalistickej moci sa až na výnimky prakticky nevyjadrujú.

Napriek tomu, že sa hovorí o kritickom stave pôvodnej slovenskej tvorby, na pultoch kníhkupectiev možno nájsť množstvo mladých autorov. Ktoré diela a autori vás zaujali a prečo?

V poslednej dobe som kvôli práci zavalený najmä literatúrou 60. a 70. rokov a nestíham natoľko sledovať súčasnú tvorbu. Na druhej strane to, s čím som sa stretol, ma skôr roztrpčilo ako potešilo. Mám pocit, akoby sa len udržiavala prevádzka bez toho, aby z nej niečo neprehliadnuteľne vytŕčalo. Ale tento dojem môže vyplývať aj z môjho momentálneho rozpoloženia. Každopádne ma udivuje, že už dosť dlho som nenarazil na nejakého mladšieho autora, ktorý by bol radikálnejší než tí „starci“, s ktorými sa stretávam. Kto sa profiluje voči tej poézii, ktorú priniesol po Macsovszkom Michal Habaj, N. Ružičková, z inej strany Diana Nguyen? To sú ročníky 1966, 1974, 2x 1977. Človek by čakal, že niekto pôjde ostro po nich; že vymyslí radikálnu alternatívu voči ich poetike. Nič také som nezaregistroval. Iba kopu grafomanských denníčkov so životnosťou novín. Som prekvapený, lebo títo ľudia vstupovali do literatúry v 94-tom až 98-mom a už by bolo na čase, aby sa niečo zasa dialo. Bodaj by to bola iba moja zadebnenosť.