tatér

Nahliadaj cez škáru v stene -

opatrne, aby nebol počuť ani tvoj

zmrazený dych, ani tlkot ozývajúci sa

v srdcovej komore, ani stvrdnuté

obličky hrkajúce ako guličky v kožennom vrecku.

Pozoruješ kňaza rozprestretého na kresle.

Tatér sa nad ním skláňa, bodá ho

ihličkou, vpúšťa permanentú čerň pod jeho kožu,

fajčí cigaretu, má na hlave šatku a veľké svaly, jednoducho

taký ten klasický, ako ho všetci musia poznať, pretože je všeobecne  známa vec,

že tatéri inak vyzerať nemôžu.

Kňaz syčí, zatína zuby, premáha bolesť, poprípade

sa snaží zaspať, čo sa mu veľmi nedarí, aj keď mu ešte teraz

na brade zasychá omšové víno.

Zmeravieš chvíľku po tom, čo objemná postava odstúpi, aby si

naliala vodku a odhalí tým kňazovo telo.

Očakávaš niečo prekvapivé, niečo iné ako kríž,

aby to nebolo moc prediktabilné, niečo iné ako

srdce, aby to nebolo moc patetické a niečo iné ako

čínske znaky a draka, aby to neznelo vykonštruovane.

Nevidíš však nič.