Listy

Náklad jogurtu stiekol z lyžičky na rukopis ležiaci na stole. Zoltán ho neobratne rozmazal rukou. Olízal papier, pokúšal sa zachovať list čitateľným. Všimol si oslovenie “Živý Zoltán”. List od homosexuálneho priateľa, ktorého nikdy nevidel a ani nikdy neuvidí prichádzal zriedkakedy, no takmer vždy zmenil jeho optiku, na niekoľko dní ho spravil niekým iným, podnietil ho k celkom inému vnímaniu. Napriek tomu, že listy boli od jedného autora, boli vždy iné. Väčšina priemerných pisateľov čohokoľvek sa v opisoch a vzorcoch príbehov zúfalo opakovala, Homosexuálny priateľ v listoch však nie. Niekedy to bol list tak zmyselný, že Zoltán bol pri jeho čítaní vo väčšom vytržení, ako keď nešikovne obopínal rukami útle prsia terajšej frajerky Nikoly a naopak, niekedy bol ladený čisto étericky – doslova dráždil mozgové bunky a nútil Zoltána hľadať paralely so staršími listami a skryté odkazy.

Homosexuálny priateľ, ktorý nikdy nezverejnil svoje meno, no nazvime ho Cyprián, o Nikole vedel. On vedel o všetkom, čo sa dialo v Zoltánovom živote aj mimo neho. Bez toho, aby o tom bol ubezpečovaný, vedel, že bol Zoltánovou jedinou láskou. Nikola bola len kompenzácia nedostatku fyzickej prítomnosti, len obyčajný dutý priestor, do ktorého Zoltán lial všetko, čo bolo príliš nezaujímavé na to, aby sa dostalo k Cypriánovi. Jeho pot a všetky ostatné telesné tekutiny, dočasné a nezaujímavé depresie spôsobené neistotou a pochybami nad štúdiom, otrepané frázy o láske.

Zoltán mal devätnásť rokov a študoval nepodstatný predmet na nepodstatnej vysokej. Podstatný bol len fakt, že ho zatiaľ finančne dotovali rodičia a tak mal relatívny dostatok času na dôsledné zvažovanie každého impulzu a podnetu, na ktorý v živote narazil. Ako jeden z mála si napríklad uvedomoval, že vypĺňal nejaký priestor, že bol antipriestorom, že tam, kde bol on, nebolo nič iné – že bol akýmsi negatívom miesta, kde sa práve nachádzal, ba čo viac – uvedomoval si aj to, aký neospravedlniteľný dojem pátosu jeho úvahy zanechávajú.

Uvedomoval si tiež Nikolino postavenie v jeho živote a to, že sa o ňom v žiadnom prípade nesmie dozvedieť.

Nikola bola osoba, ktorú ráno stretával na zastávke a pičoval s ňou na všetko, čo prišlo – ako ho bolí ľavá lopatka pri vstávaní, aké zviera má dnes ráno v žalúdku, ako si do cornflakesov vylial skysnuté mlieko. S osobami, s ktorými máte možnosť ráno pičovať na všetko, čo príde, si vytvoríte unikátny vzťah. Bez ohľadu na to, akí rozdielni ste, si navzájom prídete úžasní.

Ďalším faktorom, ktorý prispel k budovaniu ich vzťahu bola autobusová stiesnenosť. Dotýkali sa stehnami a ani si to neuvedmovali. Ich podvedomia však áno. Preto boli na vzájomnú náklonnosť zvyknutí. Boh žehnaj MHD, poslednej stanici sexuálnych deviantov a zúfalých panicov.

Cypriánov list bol strohý. Jediný, kto ho čítal, bol Zoltán, preto žiaľ nemôže byť zverejnený. Prinútil však Zoltána štylizovať sa do mäsitého, fyzického človeka. Uvedomil si, aké nekonečne vratké je idealistické prízvukovanie na psychiku a dušu. Uvedomil si, že zážitok z dobrého filmu, dobrej knihy či hudby bol preňho hlavne fyzický. Nemal by ako mať zimomriavky, keby nemal telo. Nemalo by sa mu ako ťažko dýchať, usmievať sa, nezrozumiteľne bľabotať čosi o slasti a o tom, ako mu je dobre.

Aj jeho vzťah s Cypriánom by sa dal v konečnom dôsledku nazvať tak trochu fyzickým, napriek faktu, že sa nikdy nevideli a ich jediný telesný kontakt bolo ovoniavanie slín na obálke. To je vec, ktorú si vyjasnili hneď na začiatku. Žiadne stretnutia. Narazili na seba na prvoplánovom zoznamovacom internetovom serveri, kde Cyprián recesisticky uverejnil inzerát s falošným profilom prepitého starého saxofonistu, čo hľadá partnera, s ktorým by si mohol písať o pelargóniach. Zoltán recesisticky odpísal a keď zistili, že aj mimo recesie a pelargónii sa ich záujmy a myšlienky križujú, v písaní pokračovali.

Cyprián mu v liste odporučil film. Nedočkavý Zoltán sa ešte v ten deň ocitol na schode kina vedľa sedačiek s očami upretými na tenké plátno. Film bol príbeh africkej ženy. Zoltán ani náhodou neočakával stereotypný motív oprostenia sa od kmeňových tradícií a emancipácie, prebojovania sa k šťastnému životu s múdrym európanom a započatí literárnej alebo inej kariéry. Čosi také by mu Cyprián nepodhodil. Nie pre to, že by s tým nesúhlasili – rovnoprávnosť žien im bola sympatická. Principiálne však vyhľadávali inakosť. Celý príbeh sa točil okolo jej zmierenia s životom a tým, čo si musí pretrpieť – s úsmevom na tvári. Pokladala svoj život za šťastný a šťastná aj umrela priviazaná k jej mŕtvemu horiacemu manželovi. Diváci boli zdesení a odišli sa nalievať do barov, v ktorých horlivo diskutovali o tom, aký je režisér fušer a antifeministické prasa. Ženám, čo ostali doma zavolali, nech nezabudnú spraviť večeru.

Zoltán vyšiel z kinosály a premýšľal, čo sa mu snažil Cyprián naznačiť. Pociťoval vo filme všadeprítomný motív Cypriánových listov – oprostenie od ľútosti, pohŕdanie ňou. Človek, čo si neuvedomuje svoje utrpenie, netrpí. Viac trpia tí, čo ho ľutujú, čo naňho hľadia, pozorujú jeho bezútešnú situáciu, zatiaľ čo on s úsmevom na tvári sedí v piesku, pije zvieraciu krv a je šťastný, že tí desiví ľudia so svetielkujúcimi skriňami a zvláštnymi klobúkmi odišli. O čudných ženách v modrobielych rúchach s krížmi ani nehovoriac.

Po niekoľkých úvahách podnietených horúcim kúpeľom sa rozhodol opustiť byt a vydať sa za Cypriánom. Narušiť dohodu, ktorú si stanovili. Ten film bola jasná provokácia, možno akási narážka na jednotvárnosť života, s ktorým bol spokojný, no nemal by byť. A provokáciu sa jednoducho chystal oplatiť provokáciou ďalšou, spraviť to, čo Cyprián nečaká, no v podstate tým odsúhlasiť a splniť jeho návrh. Bol ubitý zúfalým nedostatkom zaujímavých ľudí v jeho živote. Občas zahliadol malé záblesky nádeje.

Ryšavé dievča s veľkým potkanom v lone opreté o sklo električky. Vzduch nasýtený jej dychom miesiacim sa so zápachom potkanej srsti. Vlasy krútiace sa okolo ramien. Po zastavení električky potkan akosi intuitívne skočí do vrecka huňatého kabátu. Dievča sa stratí. Všetko sa stratí.

Odlepil ruky od stien vane personifikovaných do ramien podmanivej krásky a zabalil si vlasy do uteráka. Vytiahol cestovateľskú tašku, do ktorej hekticky napchal všetky veci dôležité pre prežitie a uložil sa k poslednému stereotypnému spánku.

Rána sú zlé. Veľmi zlé. Nedá sa na ne zvyknúť. Iste, sú ľudia, ktorí oponujú a šíria všeobecnú ilúziu, že zvyknúť sa dá na všetko. Nedá. Rána sú vec, ktorú zažijete vždy prvýkrát, bez ohľadu na to, koľko ste ich už prežili. Sú to malé atentáty na telesnú schránku, na mozgovňu a na dušu. Pokojný spánok a svieže rána sú lži. Filmy, v ktorých sú obdobné výjavy natočené, prerábajú miliardy a miliardy na špeciálnych efektoch.

Unavený Zoltán stál na nástupišti. Premýšľal, akými smermi sa bude uberať situácia ďalej:

JAZZ

Vlak, za oknami ubiehajúce niečo. Akí smiešni sú ľudia, čo chcú pôsobiť zdvirolo. Slušne. Ich úsmevy bez pohybu líc, bez ľahkého napnutia uší, bez jamiek, bez zábleskov v očiach. Oprostenie, potrebujem oprostenie, hovoril si Zoltán a táto túžba ho hnala za Cypriánom a úspešne hubila akékoľvek myšlienky na návrat. Vlak neustále hrkotal. Zoltán upadol do hlbokého spánku.

BLUES

Zoltán vystúpil vo veľkom meste. Bolo hučiace a nevľúdne. Cítil sa malý – malý ako ľudia, malý ako boh, malý ako všetky veci, pred ktorými blúznivo unikal. Prichádzali prvé malé paranoje. Čo keď Cyprián vlastne neexistuje, čo keď bola ich korešpondencia len ďalšou recesiou recesistu s pelargóniami. Čo keď ho vôbec nepríjme, čo keď ho pošle preč. Nebude mať nič. Všetko sa opäť stratí.

ROCKNROLL

Zoltán sa paranojí zbavil. Vsugeroval si blok. Prestal počítať s tým, že by sa niečo mohlo pokaziť. Bol pesimista, ale momentálne nebol zlý záver v ponuke, v menu, ktoré sa mu rozprestrelo pred očami. Mechanicky kráčal. Robotické pohyby mu pomáhali na chvíľku nepremýšľať. Držať hubu a krok. Nevydržal by to večne, ale cesta za Cypriánom večná nebola. Už len pár ulíc. Žmolil v ruke skrčenú malú mapu.

POP

Medzitým Nikola pochopila, aký bol Zoltán sviniar. Našla si citlivého umelca, ktorý jej skladal piesne. Vykonávali všetky tie veci, ktoré šťastné páriky vykonávajú. Detaily sú nepodstatné, z detailov sa často dvíha žalúdok.

SWING

Zoltán stál pred dverami. Meno na ceduľke sedelo. Odhodlával sa k poslednému kroku. Stupňoval napätie pred úľavou personifikovanou do jedného zabúchania. Nakoniec zdvihol ruku a niekoľkokrát ňou rytmicky udrel do dverí. Otvorili sa a za nimi stál Cyprián. Bez slov vošli obaja dnu. Cyprián priniesol z kuchyne dve kávy. Sadli si.

TICHO

Nič viac nebolo treba.