Nie, dnes nejdem

„Nie, dnes nejdem, som akosi chorá.“

„OK, tak nič, čau.“

„Čau Jana.“

„Dvanásť metrov letu vo sviežom vzduchu a potom...“ prešlo Eve hlavou.

Gumené šnúry na balkóne ponuro zahvízdali. Celý sychravý deň pretekal do izby cez pootvorené okno. Eva odložila mobil na nočný stolík. Pozrela na hodiny, povzdychla si a zo zásuvky nočného stolčeka vytiahla malú papierovú škatuľku s liekmi. S praskavým zvukom celofánu vytlačila tabletku. Pozerajúc na ňu otrávene vykrútila pery, vložila si ju do úst a zapila minerálkou.

„Čo čítaš dcérka?“ opýtala sa matka opierajúc sa verají.

„Ale nič.“ odvrkla Eva a posadila sa na posteli. „Mami.. hmm... niekedy mám pocit, že svojím životom len prispievam zlu.“ zamrmlala skleslo.

„Ale Evička! Ty si predsa dobré dievča. Osemnásť rokov a takéto reči!“ podišla bližšie k nej, pritiahla si stoličku k jej posteli a sadla si.

„A tiež sa nechcem vydať, veď je jasné, že monogamný vzťah nemôže vydržať.“ Vravela naštvane a zachmúrený pohľad upierala kdesi do kúta izby.

„Ha! To mi povedz za desať rokov. Čo za desať? Za päť!“

„Dobre, nechaj ma tak.“ Povedala unavene.

„Veď povedz tej psychiatričke, nech ti predpíše niečo poriadne, ak ti je zle.“

„Už teraz sa cítievam dosť divne, chcem mať aspoň čiastočne triezvu hlavu.“

„Nemôžeš mať strach, oni ti nechcú zle.“

„Hmm.“

 

Michal sa ten večer rád pripojil k dievčatám, i keď tušil, že v skutočnosti nie je pre ne atraktívny, veď mu to dávali v jemných nepriamych náznakoch najavo. Najviac sa mu páčila Monika. Myslieval na ňu a sladko si predstavoval, ako s ňou bude mať sex. Jana Evu nespomenula a nik sa na ňu ani nepýtal. Michal sa ako zvyčajne opil a usilujúc o šarm nasledoval svoje priehľadné zámery.

 

Biela lavička pri cintoríne bola mierne posypaná farebným lístím stromu vedľa nej.

„Sadneme si tu?“ navrhla Eva príjemným hlasom.

Sadli si, okolo nik nechodil, akurát sa rozsvietila večerná lampa. Sem-tam zadul silnejšie vietor a pohádzal im listy na hlavy. Jana začala šúchať nohami po navlhnutom lístí, zhlboka sa nadýchla a zahľadela sa na starý múr z tehál pred nimi.

„Jana, ja som na tom duševne naozaj zle, už neviem ako ďalej.“ Vyvrátila svoje vnútro a čakala útechu.

„Hmm.“  Ticho hmkla a na tvári sa jej blysol ukonaný výraz.

„Ja sa bojím. Vieš, nejaké elektrošoky mi dajú, ja si nedokážem predstaviť, že mi na spánky prirazia dáke...veď vieš, nejaké.. to je jedno., chápeš, nie? Výrazne gestikulovala a potom na ňu uprela svoje hladné oči.

Jana  od nej odvrátila zrak a s prižmúreným pohľadom pozerala do zeme: „Vieš Eva, ja možno vyzerám, že som v pohode, ale som tiež skoro na dne.“

„Hmm.. to ma mrzí. No nič. Inak, ako sa ti páčil ten dramatický krúžok, kde si začala chodiť?“

 

Michal spomalil pred kultúrnym domom a chystal sa Monike čosi povedať. V duši sa hryzol, pretože si odrazu opäť spomenul na trápne scény spred dvoch dní, keď sa opil. Ale v mysli sa mu roztekalo aj uspokojenie – vedel, že raz sa mu podarí Moniku „spracovať“ a mal pravdu, podarilo sa.

„Som ozaj rád, že si išla Monika.“

„Prečo nie.“ akoby predpísane sa usmiala.

Kúpil lístok sebe aj jej. Ani netušil, že film, čo vybral, sa jej bude tak náramne páčiť. 

Pani za pokladňou sa usmievala, ako  sa starší ľudia zvyknú usmievať na mladý pár a Monika sa pozerala kdesi preč. Na paniu sa súhlasne usmial a šiel so svojím dievčaťom dnu do sály.

 

Michal bol už rozmrzený, pretože zopár príležitostí sa pokazilo, no napokon to po dvoch týždňoch zvládol. Už mu klesalo sebavedomie, ale teraz bol opäť v poriadku. Dokázal to. Ráno po tej noci sa slastne nadychoval v sviežom vzduchu a s príjemným pokojom šoféroval smerom do práce. Na SMS Monike dostal peknú odpoveď. Parkoval asi tristo metrov od svojho pracoviska, pretože to parkovisko bolo bezplatné. Na pol ceste bola pri chodníku tabuľa so smútočnými oznamami. Bolo tam meno „Eva Bordáčová“.

 

„Ja viem, je to drsné.“ Vravel Jane krútiac hlavou, vypľul zlepenú slinu z kávy cez kvetináče, čo ohraničovali terasu krčmy a potiahol si z cigarety.

„Ale ty to nechápeš Rišo. Ja som s ňou včera bola vonku!“ jemne vzlykla, pričom ju prekvapilo dojatie zo svojho žiaľu.

 

Večer pred pohrebom sa Michal s Monikou vyspali. Tentoraz to už naozaj stálo za to - mali dosť času, boli pokojný a odovzdaný.

Bol to civilný pohreb s hrubo vzlykajúcimi ženami a starenkami, uhladenými mladíkmi s nagélovanými vlasmi a množstvom mladých dievčat.

„Hmm, to ani nevieš a zrazu...“ rozprávala Monika Evinej o dva roky mladšej sestre smutným hlasom, pričom si nervózne odklepávala z cigarety do veľkého popolníka, čo stál pri sklenených dverách domu smútku. Evina sestra na Moniku zvláštne až podozrievavo pozrela, čosi ticho zamrmlala a odišla za akoby nahnevane plačúcou matkou. Michal si všimol, že Monika ostala osamote a chcel jej čosi povedať.

„Teraz nie.“ podráždene zasipela tlmeným hlasom. Pustila ohorok na zem, trochu nahnevane ho rozdrvila podrážkou svojej lodičky a zamyslene pozerala na spodnú časť steny.

Michal odišiel trošku ďalej a pokračoval v pozorovaní ženských tiel okolo neho. Zazrel mladú ženu s tesnejším nohavicami.

„Tá má ale sexi riť.“ Pomyslel si a zacítil príval slín pod bokmi jazyka. Nebol jediný, kto sa tým smerom pozeral.