Čo s takým človekom?

Juraj leží na dotrhanom matraci. Má cez seba prehodenú obliečku od periny. Pod hlavou studený vankúš. Nie je si istý tým, či je mokrý, alebo studený len z toho, že sa sušil v okne. Vonku je zima. Aj v izbe je zima. Šum vetra šúchajúceho listy po zemi, neón z lampy vlieza pod popraskaný chodník. Juraj si ohmatáva temeno hlavy, premýšľa, je to pot, je to naozaj pot, alebo voda z vankúša? To je vlastne jedno. Je po práci. Robí na psychiatrickej klinike. Dnes priviezli nového chlapa. Chorobného etylika. Štyridsať rokov nič nerobil, len pil. Čo s takým človekom? Čo s človekom, čo nič nerobí, len sedí na múriku a pije?

Stiahnuť omočené nohavice, hodiť do smetí. Vyzliecť pokrčenú a ovracanú košeľu. Chytiť ho pod pazuchu, odvliecť do sprchy, umyť ho špongiou. Dôkladne mu ňou prechádzať po tele, ako sonda. Otierať mu hruď so skrútenými chlpmi, krivý chrbát, hlavu, zošúverené a smiešne genitálie. Zabrániť tomu, aby sa pošmykol a rozbil si hlavu. Vyhýbať sa jeho skleneným očiam. Oholiť, ostrihať, navliecť do novej uniformy, dať pohár vody a zavrieť do cely. Znova sa poští, povracia. Celý proces opakovať.

Zajtra má nočnú. Nemusí vstávať. Zažína lampu, vankúš dáva predsalen dosušiť do okna, pozoruje čierne oblaky. Pripomínajú mu dym z továrenských komínov. Onedlho bude ráno. Jeho žena s deťmi vstanú, naraňajkujú sa. Pôjdu na piknik. Sú na druhom konci mesta.

Prechádza sa po kuchyni, fajčí cigaretu. Vrčanie chladničky ho upokojuje. Abstinuje už pol roka. Je na seba celkom hrdý, usmieva sa. Tak triumfálne. Ale ajtak mu to je na hovno. Možno by mu bolo lepšie, keby skončil ako ten chlap so sklenenými očami. Vypálený liehom. Starali by sa oňho, nad ničím by nemusel premýšľať, nemusel by rozprávať. Nevedel by to. Predstavu zaháňa niečím krajším, niečím malým a nepodstatným.

Vychádza von. Na prechádzku. Po parku, sídlisku, malom provizórnom lesíku. Prechádza okolo pochybnej krčmy. Samé sklenené pohľady. Vedľa krčmy detské ihrisko. Prišlo mu to ironické. Hrajú sa tam, kde o päťdesiat rokov skončia. Prednedávnom tu sedával aj on.

- Hééj, Juríí...

Počuje známy hlas. Teda jeden zo známych hlasov. Všetky sú rovnako chrapľavé a prepité. Ignoruje.

- Juríííí.. poď na jednó..

Rýchlym krokom zaháňa chuť na pivo. Presúva sa ďalej. Čo najďalej. Nechce s nimi mať nič spoločné. Chce spoznať nových, zaujímavých ľudí. No nemá ako. Je to ťažké, v jeho veku, vyhovára sa sám pre seba. Posmrkáva nosom, utiera malú symbolickú slzu do rukáva ošúchaného kabáta. Všetko si začal uvedomovať tak živo, až keď sa zamestnal na klinike. Obrazy sa mu nepríjemne spájali do zvrátenej mozaiky.

Diagnostikuje, analyzuje. Je len ošetrovateľ, no nalepilo sa naňho množstvo termínov. Je hrdý na fakt, že sa vymámil z reťazí alkoholu, krčmy a primitívnych kamarátov. Je hrdý na ten mizerný fakt, že neskončil tam, kde teraz robí. Nepripúšťa, že tam raz skončiť môže.

Nad čím premýšľajú pokrútene vetvy stromov takto na jeseň? Stojí, pozoruje. Opäť analyzuje. Opiera o studenú kôru ucho. Matne sa mu zdá, že počuje červotoče prežúvajúce drevo. Uvedomuje si, že sa ich stromy nemôžu zbaviť. Ale veď nemajú nervovú sústavu. Je im to jedno. Aj keď...

Je mu tých stromov ľúto. Sám premýšľa, prečo. Prečo je mu ich ľúto viac, ako ľudí, ako pacientov, s ktorými denne pracuje, ktorých ubezpečuje, že ich už čoskoro pustia domov, ktorým takto odporne klame? Tie myšlienky sú ako čertovoče. Spoľahlivo hlodajú. Prežúvajú. A nedajú pokoj. Ale personifikovať myšlienky je scestné, je to predsa také prvoplánové, hovorí si, vyťahuje cigaretu a pripaľuje si ju.

Čo s takým človekom? Čo s človekom, čo už dvadsať rokov nič nerobí, len stojí, pozoruje stromy a žije z nostalgie?

Vyzliecť ošúchaný kabát, vyzuť mokré topánky. Postaviť vodu na kávu. Opláchnuť v umývadle. Usadiť do kresla, podať ovládač. Zapnúť televízor. Opäť ho vypnúť. Vyložiť nohy na stôl. Znova vstane a spomína. Celý proces opakovať.