"Moja piča má výraz lotosového kvetu", pokrčila nosom."Niekedy mám
pocit, že všetko sa točí iba okolo nej". Sabina mala prefarbené vlasy a
na tvári hrubú vrstvu líčidla. Jej gélové nechty by potrebovali
vymeniť.
"Naozaj sa chceš len rozprávať?", začudovane potriasla hlavou, "ako chceš".
Niekde za oknom silnela vrava, vyzrela na ulicu. "Niekoho zrazilo
auto", pokrčila plecami. V očiach ani náznak zdesenia, len
ľahostajnosť, možno nedefinovaný smútok. Zapálila si cigaretu, vo
svetle pouličných lámp jej pod županom presvitala ešte zachovalá
postava.
Striaslo ju. "môžem k tebe?" nečakala na odpoveď a
vkĺzla pod deku. Popol z cigarety lahúčko odfúkla a pritom smiešne
zošpúlila pery. "vždy som chcela dve deti, Sabínku a Petra. Peter by
bol starší a sestru by chránil".
Zo stien zliezala tapeta, na
stolíku stála karafa s vínom. "Máš čudné oči, vieš o tom?" uprene sa mu
doň pozerala, "sú farebné a modrá so zelenou a hnedou sú naukladané ako
na kolese šťastia..."
Sviečka pomaly dohasína, ešte posledný záblesk a izba sa norí do tmy.
Ona beží po pláži, za ruku drží na jednej strane chlapca, na druhej
dievča. Deti výskajú od radosti, mokrý piesok príjemne chladí na
nohách. Pri skalách je sympózium sôch. Pri jednej sa pristavia, má tvar
obrovskej zovretej dlane, po prstoch vyliezajú úplne nahor. Do nosa jej
udrie závan hnijúcich rybích hláv, na ktorých si pochutnávajú drzé
čajky. Ale len na okamih.
Zhlboka sa nadýchne a pľúca jej naplní
surový morský vietor. Začína pršať, vlny sa vzdúvajú, voda rýchlo
stúpa, za malú chvíľu zalieva súsošia. A stále stúpa. S počudovaním si
prezerá prázdne ruky, v ktorých ešte pred sekundou zvierala detské
prstíky. Premkne ju nevýslovná hrôza, nemôže sa nadýchnuť, tvár jej
bičujú prúdy dažďa. Nad hlavou sa jej zablyslo...
Prebudila sa
úplne mokrá. Bola nahá a na stoličke visel prevesený župan. Ten kunšaft
bol ale divný, nevedela si spomenúť na jeho meno, len oči, tie oči boli
akési iné.
Sabínka a Peter. Pocítila čudný stisk na srdci,
akoby ju niečo pichlo a zvieralo zároveň. Peter a Sabínka, vstala s
vedomím, že niečo neuchopiteľné jej chýba, sadla za stolík a naliala si
víno.
Pri zoškrabávaní vosku podvedome neveriacky pokyvovala
hlavou. Z letargie ju vytrhlo vrznutie dverí, na moment sa jej zazdalo,
že v pootvorenom šatníku vidí postavu.
Zrazu na ulici
zaškrípali brzdy a ozval sa náraz. Vybehla k oknu. Šatník sa potichu
zatvára, a jej sa zazdá, že niekto vraví : "áno viem, zase niekoho
zrazilo auto" .
Izba je prázdna, zo stien zliezajú tapety a na stolíku vedľa karafy, v popolníku, dohorieva cigareta.
celkom dobre namiesane - v zavere to vsetko do seba az prilis dokonale a premyslene zapadne, ziada sa mi viac, vsetko to zostava na takej bolestno-nostalgicko-naznakovej urovni, to poeticke cyklenie ma bavi coraz menej
Poslať nový komentár