Pribudli obrúčky déžaví
venujem ich
keď ostávam neoplotená
Bez štekania psa v hrdle
budujem futurizmus
v preexponovanej duši
z fragmentov
tých modrých neobrúsených skiel
ktoré vlani robili tiene
na strope
A ódy vďaky
šuchotali sukňou
a vlnili vlasmi
po tom prázdnom byte
s kvapkajúcim kohútikom
a praskaním
starých pesničiek
stále dookola
Škrabkanie na závitnicu
Vŕtanie jadra
Vyšumeli fantázie
Andersen sa dostal do časovej sľučky
a páli sviečky
na /už len/ mojej podlahe
od suchotania suknou tam zase bola ta romanticka a nostalgicka (a mne cudzia) denisa, to predtym vrsenie pre mna nicim zaujimavych obrazov
Poslať nový komentár