My sme tí tá a ty z tamtej planéty.

chybajúca rubrika: nezaradené

.................................................................

Prileteli sme v Sputniku XXXVIII. Floskulami  masakrujeme  remeselníkov.

V oblasti podbrušia sme pozorovateľmi. Pripomíname sviatky šťastia a pokoja. Preležíme sa. Predostrieme údy. Pripevňujeme stenu na poličku. Zrkadlo na lampu.

Prezliekame figúry a krájame plechy, vkladáme ich medzi hornú a dolnú polovicu bagety. Doťahujeme sa o poslednú skyvu mesta, nadívanú malým psom, o niečo chutnejším ako kosti.

Dorastáme do obtiahnutých moletiek. Tvarujeme cecky na dojace nástroje. Chceme svet, chceme byť podojení, a to hneď teraz. Nie sme zvyknutí čakať. Čkanie je márne, aj tak si nikto nespomenie.
 
Kývame rukami, kývame zubmi, zo strany na stranu. Pohadzujeme hlavami. Rozhadzujeme odpadky. Kupujeme si za ne prítmie a priestrannosť.
 
Výškrabom pootvoreného medu lyžicou ľutujeme byty nakazené mravcami. Mažeme si ich na tvár- okolo úst- pohyb okien.

Prebiehame pomedzi ľudí, chodníky, aby sme boli v bezpečí. Pri korzovaní lesom lietame, sme triesky. Oberáme plytčiny žufankami. Lepíme syntetické stopy umelých zvierat- dokorán otvorené dvere.
 
Varíme proteínové uniformy, navliekame do nich mladé dievčatá. Betónujeme, sádrokartónujeme predavačky za pokladňami, natierame ich tretím rozmerom, nepozdávajú sa nám. Blížime sa k nepodarenej grimase, najebeme jej na tvár, na ty piča!
 
Varíme neprepláchnutú ryžu spolu s aziatmi, jeme ich paličkami. Gastronomicky zúfame, škvŕkajú nám črevá, chodíme na klystír, s kriedou do poľa, s triedou do koša.

Kýchame, utierame si nosy krevetami, zadkom rysujeme pásiky. Dokážeme byť príťažliví- odtiaľ potiaľ.

Prestrčíme hlavy cez škáry. Sme nádoby. Plní, prázdni, preliati.

Sme pätoprstí, máme právo na predĺžené päty o päť prstov. Myslíme si, že keď vrátime topánky, prestanú nás tlačiť nohy.

Strúhame poklony vládcom Pluta. Miesto klitorisu nám rastie poštový vláčik.

Vyvinuli sme sa zo stvorenia k darwinizmu. Iba to je naša skutočná revolúcia.

Sme pritiahnutí za vlasy komplexmi. My, my, my! Ultrabubliny. Šklbeme rozpačitými ústami. Bľačíme. Sliníme známky, uviazané na krkoch miláčikov. Metastázujeme na čokoládové oštiepky. Menštruujeme kokaínové noci. V bokoch ukrývame tisíce bomboniér.

Smiali sme sa z hrbatých, sami sme hrbatí. Zdegenerované somatotypy.

Predbiehame kolóny baličov. Balia nákupy, po nociach transsexuálnych kamarátov.

Sme nábytok. Upadáme do apatie. Do drevenej dehydratácie. Odstávajú nám uši.

V sklenenej vitríne vystavujeme vnútornosti vpletené do pocitov. Dávno sme ich nevideli, zabudli sme, kde sú divadlá.

Smrť sme zbagatelizovali, napriek tomu permanentne zomierame od strachu.  
Antikonzervatívna grafika, extravagantné riešenia, špecializácia na výnimočnosť nám nepriniesli očakávanú rozmanitosť. Technici zlyhali. Výnimočnosť vidíme iba po nastriekaní peroxidu vodíka do očí.

Poučiť sa z krízového vývoja nie je možné. Ak je niečo očakávané, znamená to, že niečo iné očakávané nie je. Nikdy nebolo plánované, aby sme našu existenciu zvládli.