Rozprávka o mnohostene

Zúfalá nehnuteľnosť vŕzgala v snahe nájsť si lepšiu polohu. Vratko stála na všetkých štyroch a podlamoval sa jej chrbát. Nahé rebrá jej trčali z torza v šteklivo neprirodzených uhloch. So štepmi drevotriesky visiacimi do priečelia vyzerala náramne strhane, rezignovane s olupujúcou sa omietkou. Celá bola naklonená dopredu v očakávaní, že sa buď zosype, alebo vyblije zbytky interiéru. Materiál ktorý ju tvoril sa dostával čoraz bližšie a bližšie k svojej prapôvodnej surovej podobe.
Vcelku náhle do nej vstúpilo navidomoči podráždené dievčisko. Budova zacítila symetriu dupotu na svojej dlažbe a prítomnosť drobného, rušivého novotvaru ju rozochvela. Stratila svoje hrdzavé súkromie a celá sa tažkopádne snažila obopnúť svoje spustošené útroby zbytkami stien a tesnejšie sa zababušiť do okolitých kríkov. Urazila ju márnosť toho pokusu , vybavila si pritom v tvarovej pamäti ako ju cez prvé vybité okná začal s meniacou sa intenzitou ojebávať vietor.
Dievčisko si so záujmom obzeralo impozantnú kostru budovy, mimovoľne zjemnilo svoje trhané pohyby. Cítilo sa drobné a neodvážilo sa hnevať. Zodvihlo úlomok dlážky a pohrávalo sa s ním v prstoch. Uvažovalo o tom, že takto mali asi pôvodne vyzerať všetky katedrály. Šúchalo nohy po zemi a vychutnávalo si, že ho nik nevidí. Chodilo kade tade a budovu z toho všetkého lozenia po nej napínalo. Bola vďačná za to, že sa stmievalo a nebolo vidieť na ako-tak zachovalé miestnosti na poschodí, kde mala odloženého kostlivca, pár kabátov a koncertné krídlo s hmyzími nohami, ktoré sa v chladných dňoch rozladene špacírovalo po jedinej chodbe.
Keď dievčisko k svojej spokojnosti preskúmalo budovu, vyšlo von aby si ju obzrelo v kontexte mesta. Budova sa tak nadchla až sa jej zazdalo, že cíti svoju chladom znecitlivenú pivnicu, ale je vcelku možné, že to jej zase len medzi škridlami povieval vietor. Keď dievčisko uvidelo reálne prítmie vonkajšieho sveta, zamračilo sa a hodilo kusom betónu, ktorý sa jej krčil v dlani. Dievčisko malo mladšieho brata, teda vedelo presne kam sa trafiť. A aj keby nevedelo, rozprávka je submisívny útvar. Budova zaskučala a začala sa sunúť k zemi, najskôr sa celá teatrálne nachýlila a vo finále žuchla na zem. Dievčisko civelo, cítilo, že by sa nemalo dívať, že sa deje čosi intímne, ale veľkoleposť toho industriálneho kolapsu ho fascinovala.
Budova sa už viac nevedela presne uvedomiť, zostali z nej úryvky, napriek tomu sa jej ležalo v tlmenom vedomí a utíchajúcom živote asi tisícky myší božsky. Pokojne. Dievčisko zhlboka dýchalo spomalene sadajúci prach.