Lámanie

Zobudil sa veľmi skoro. Ležal skoro hodinu otočený k stene, ale ani za nič nemohol znovu zaspať. Keď definitívne uznal, že je to márne, zhlboka sa nadýchol a s fučaním sa nemotorne posadil na okraj postele. Vstal.

- - -

Chladnička ho privítala už tradične skôr prázdna ako plná. Keby v nej pri otvorení nehrkotalo mlieko a pár nedopitých fliaš pochybného obsahu, asi by sa zbláznil z ticha, ktorému ešte stále nebol schopný ujsť.

- - -

„Typické", zvolal do prázdneho bytu. „Koľkokrát mám opakovať, že lyžičky patria do vrchnej zásuvky vľavo!" Pokrútil hlavou a s lyžičkou v ruke sa posadil za stôl. Len čo sa však usadil, spomenul si, že zabudol na chlieb, a už aj vstával, aby to napravil. Odkrojil poriadny krajec a vrátil sa k jogurtu, ktorý ho už čakal na stole.

Zamračene schmatol téglik. Vtom sa zarazil a dvihol pohľad. Nič. Ticho. Niekoľko sekúnd uprene pozeral pred seba ako zhypnotizovaný. Samozrejme, stále nič. Iba prázdna stolička oproti.

- - -

Strhol sa. Niekto zazvonil. Práve teraz! A ešte raz. Lyžičku s jogurtom pomaly položil na stôl a nervózne sa pohol k dverám. Dych sa mu zrýchlil a náhle sa mu spotili dlane. Opatrne sa pozrel cez priezor. Chlapík v obleku s papiermi v ruke nedočkavo klopkal nohou o zem. Pozrel sa na hodinky a zdvihol päsť akoby sa chystal ešte zaklopať, ale napokon si to rozmyslel - mávol rukou a zmizol na schodisku.

Vydýchol si.

- - -

Bolo už skoro pol dvanástej. Kým si znova sadol, hodnú chvíľu prešľapoval pri stole. Niekoľkokrát si sadol a znovu vstal od stola. Stále nenačaté raňajky svietili na špinavom obruse. Nakoniec sa trochu upokojil a odsunul si stoličku. Vtom mu zrak padol na zavreté dvere skrinky na druhej strane miestnosti, ktorá bola kuchyňou, spálňou aj obývačkou zároveň.

Podišiel váhavo k nej. Otvoril ju a prstami prešiel po rade vedľa seba poukladaných a poctivo popísaných videokaziet. Zastal na jednej úplne vľavo na hornej poličke. „Ráno 1990".

- - -

Stolík. Na ňom televízor a hneď vedľa videoprehrávač. Odtiahol ho až na druhý koniec miestnosti zo svojho pôvodného miesta oproti rozkladaciemu gauču. Stál teraz v kuchyni. Stoličku oproti tej, na ktorej pred tým sedel, odsunul preč. Miesto nej ku stolu pritlačil stolík a dôsledne upravil jeho polohu.

Vzal do ruky videokazetu s nápisom „Ráno 1990" a chvíľu ju pevne stískal v rukách, než ju rozrušene zasunul do prehrávača.

- - -

Konečne sa posadil. Namieril ovládač pred seba a spustil prehrávanie. Kým páska chrčala v mechanike, opatrne si otvoril jogurt.

„Poď, sadni si, polož tú kameru." ozvalo sa veselým ženským hlasom za zvukov štrngotania riadu.

Odhryzol si z chleba a zadíval sa na záznam. Žena sa s úsmevom pozerala kamsi mimo kamery. Sedela za stolom, tým istým, za ktorým teraz sedel aj on, a pred sebou mala misku s ovsenými vločkami. Vlasy si jednou rukou založila za ucho a druhou si nabrala plné sústo.

Na jeho tvári sa rozhostil pokoj. Takmer sa usmieval. Pomaly prežúval chlieb a zajedal ho jogurtom. Potom chvíľu naopak.

- - -

Pri dverách sa ozval zvonček.

„Tak to vidíš," nadhodil po chvíli bez toho, aby sa tentokrát čo i len obzrel tým smerom, a dvihol zrak pred seba. „Človek tu nemá chvíľky pokoja." Zakončil a lyžičkou vybral posledné zvyšky jogurtu zo dna tégliku.

„Poď, sadni si, polož tú kameru." vyzvala ho znova žena z obrazovky, len chvíľu pred tým, ako sa pustila do svojich vločiek.