Jena

Jena žila v byte nad riekou. Mala v ňom gramofón a tridsaťšesť rokov. Mínus deti. Mínus manžel. Mínus zvieratá. Plus gramofón. Plus závislosť na metamfitamíne. Celkom jej to stačilo.

Jenin sused Klement v noci zvykol v pravidelných intervaloch ťukať kľúčikom do radiátora. Robil to s pozoruhodnou vytrvalosťou, lebo vedel, že to zmarí akékoľvek Jenine plány na „zdravý spánok“.

S touto činnosťou začal pred dvoma rokmi, keď si zmyslel uprostred noci, že sa u novej, ešte neschátralej a metamfetamínom nezničenej susedky zastaví s fľašou vína a pokúsi sa s ňou nadviazať sexuálny kontakt. Keď ho vtedy, ešte celkom ovládnutá ilúziou o užitočnosti rovnováhy a vyrovnaného životného štýlu odbila a pri onom odbití spomenula frázu „zdravý spánok“, naplánoval pomstu. Celú noc ťukal kľúčom do radiátora a cez pomerne úzke a hmyzom prežraté steny starého bytového komplexu počul, ako sa Jena na posteli prevaľuje a nadáva. Prisahal by aj, že počul pramienky Jeninho potu stekajúce z postele na parkety.

Chcel s tým síce po prvej noci prestať, no po tom, čo si z čista jasna uvedomil, že sám trpí nespavosťou, rozhodol sa vychovať si nedobrovoľného partnera na spolubdenie.

Jena začala užívať tabletky na spanie a čoskoro z nich presedlala na silnejšie kalibre. Keď si z čista jasna všimla, že trpí halucináciami, ani v divokom polobdelom chemickom sne by jej nenapadlo, že ťukanie môže spôsobovať pomstychtivý sused.

Jenin byt práve plnilo ťukanie. Jena uvažovala:

Nejdem si klamať. K zdravému životnému štýlu sa nevrátim. Nechcem byť iným, lepším človekom – aj keby som chcela, nemám pre koho, a keby som chcela pre seba, moje ja práve leží v skrini na topánky s dolámanou chrbticou. Nikdy som si nemyslela, že mi substancie môžu ovládnuť mozog natoľko, že realita bude celá zdeformovaná. To ťukanie muí zmiznúť, ja, ja musím zmiznúť a nechať ho tu, v tomto byte, medzi týmito platňami a zdekovať s preč.

Jena netušila, že ťukanie je reálne a nie je výplodom jej zdrogovaného mozgu. Netušila, že dôvody, pre ktoré sa naň nikto nesťažuje sú absolútne evidentné:

V celej budove mali okrem nich dvoch ešte dvoch susedov, z ktorých jeden bol muž v pokročilom stave stareckej demencie, ktorý sťažka počul aj konvicu s vriacou vodou pískajúcu priamo pri jeho uchu, a druhý bol otužilec, ktorý spával zásadne pri otvorenom okne a akékoľvek nepriaznivé zvuky v jeho byte spoľahlivo prehlušila rozbúrená rieka.

Jena zatresla dvere bytu a na vysokých podpätkoch odklopkala preč. Bola noc a spoza steny sa ozval Klementov tlmený smiech.

Vietor Jene zdvíhal sukňu. Kŕčovito si ju pridŕžala pri kolenách a v podrepe utekala vpred. Docupitala k starému, ošarpanému odpoveďovému automatu. Ozubené kolesá na ňom potichu štrngali.

„Tak ahoj znova.“ Oslovila Jena automat. Pred niekoľkými rokmi sa ho pýtala, čo má robiť s nespavosťou. Aj napriek faktu, že rada automatu vyústila do drogovej závislosti, považovala za dobrý nápad sa ho opäť spýtať, kam ďalej.

„Si omylný, ale práve preto tu som. Všetci sme omyly. Sme produktom fluktuácií v prvotnej hmote vesmíru. Sme odchýlky v teplote, v rýchlosti migrácie častíc. Neboj sa. Ja spochybňujem existenciu dvoch identických čiar.“ Po prehovore do automatu kopla. Potom doň vhodila mincu, ktorá sa so šramotom zniesla do kovových útrob.

„Kam mám ísť?“

Automat začal pracovať. Prebublával v ňom lieh a kovové klapky do seba zapadali. Po niekoľkých minútach vypľul papierik.

„Podchod, 4. ul. Vľavo.“

Vzala papierik do kostnatých rúk a chvíľku ho študovala. Dostávala sa do takej tej vyusťujúcej fázy, v ktorej sa obvykle hlavné postavt rozhodujú, čo ďalej, lebo vedia, že každé ich ďalšie rozhodnutie pravdepodobne kardinálne ovplyvní ich existenciu po najbližších päťdesiat rokov. Nerobila to však gýčovito. Zvládala to celkom profesionálne a po niekoľkých strohých, uvážených nádychoch sa rozbehla do neurčita.

Podchod žil vo svojom vlastnom časovom pásme. Ignoroval chátranie, úspešne vyvracal mýty o tom, že by bol niekedy niekým postavený a prejavoval rôzne vlastnosti. Jena potvrdila stereotyp: po istom čase intenzívneho brania drog sa človek uchýli do lákavého prítmia podchodu.

Podchod sa každú chvíľu prejavoval inak. Zvykol sa zneviditeľnovať, ľudia z blízkeho okolia vraveli, že je občas zvnútra počuť bubnujúci dážď.

Keď doňho Jena vbehla, podchod ju zmenil na pás zvuku šíriaci sa priestorom po vlnovej dĺžke. Chvíľku uháňala priestorom. Nebola si celkom istá, aký zvuk predstavuje. Po čase zistila, že to môže sama ovplyvňovať. Bola krikom matky pri pôrode. Potom lastovičím čvirikaním. Potom čímsi menej gýčovým.

Klement sa do smrti strhával na posteli a budieval sa na hysterický jakot pri jeho uchu.

Na pláni kúsok od mesta prebublával starý automat.