je 19:50, pred pár rokmi zomrel dežo a o tomto čase zrejme bola v januári v komsomoľsku skurvená zima

špičky bičov sa vystreli
migrácia ustala
nie je počuť ani vlny, čo
pomaly obmývajú apatické okruhliaky

sedieť na natretom kuse dreva:
vnímať
maximálne ten jeden
konkrétny
natretý kus dreva

počúvať nepokojne vrždiace
kĺby detských kočíkov
ľudí potretých plesňou
prechádzajúcich obďaleč
zúfalé pizúkanie lámp
absolútne rovno
mechanicky
nevyhnutne
a zotrvačne

sľúbil som si, že
isté veci jednoducho
zaznamenávať nebudem

asi aj preto za mnou včera
prišiel akýsi starec
zrejme personifikujúci mňa
napodiv živý
mi položil ruku na rameno
povedal
nech sa upokojím
a je mi dobre
a že je dobre
a že bude dobre
(bude, ale kurevsky,
kurevsky dávno)

lenže
ja už fakt nevládzem piť

a

keď sa diskutabilnou hruďou
lepím na studené biele steny
podpazušné závity
skrutkujem do diferencovaných
kusov nábytku
a hrám poker o vlastné prsty
s úplne všetkými
kostlivcami a démonmi
čo sú po ruke
tak sa nevyhnem otázke
ako ma má kurva niekto spoznať
keď to v istých fázach
nedokážem ani ja sám

noc párajú už len
klikajúce kly
zopár kusov príbora
nezainteresovane na mňa hľadí
z podobločnice
z ktorej stekali niekdajšie žalúzie
do niekdajšej kávy

hľadám lovcov
a zberačov
a meničov mozgov
pateticky pičujúc
na život a tieto záležitosti
a čakám, kým to so mnou
jednoducho prestane hýbať

neprekáža mi proces zvykania si
prekáža mi fakt,
že v istom bode sa mu budem musieť
nakoniec celý rezignovaný
a pseudokatarzne učičíkaný
ilúziou zajtrajška
ja, klátiacasaentita
poddať