Kto to tam bubnuje bubnuje?

„Úložisko (tvojich) kostí / zažiari ako rubín / v dvojitom svetle - / keď na sklo / doľahnú / pukliny / v prvom mrazivom ráne / ktoréhosi z rokov / a ľad zapraská.“ Ivan Laučík

„Ja myslím, že tam bol.“ Prvý zo štyroch mužov nechtom prechádzal po preliačine v stole. „Už sa v tom nerýp. Je ako je.“ Zvyšní dvaja mlčky hľadeli do zeme. Vietor narážal do ich prístrešku z kostí. Postupne sa prestávali hýbať.

Asi päť metrov za provizórnym barovým pultom sa otvorili dvere. Šuchotavým krokom z nich vyšla žena. „Tak poďte.“ Muži sa bez slov zdvihli a odkráčali na druhý koniec miestnosti. Tam otvorili dvere v stene. Za nimi mŕtvola s hlavou v záchode. Muži ju vzali a vyniesli ju za budovu, do malého premrznutého skladu. Tam ju položili na zem a prevliekli cez ňu modrý igelit. Vrátili sa dnu a z vlasov si vytriasali zašednutý sneh.

„Kurva, to bol chlap. Vyliečil mi zub. Tak ma bolel, že som nemohol piť, nerv mi živo pulzoval. Ústa tŕpli, bolo to ako vnútro plechovice. Len on z neho dokázal vytiahnuť všetko zlé. A ako krásne páchol benzínom.“

„Nikto nehovorí, že Tuan bol zlý chlap..“ Podráždený hlas druhého muža súznel s vetrom. (Chvenie pohárov.) „Sám vedel, kam ide. Bol tam, bol tam, áno, naozaj bol. Tam, kde neboli ani tí prví, a ty to vieš. Nikto nemôže prežiť styk s takou silou. Tobôž nie jej majiteľ. Chápeš? Tak už mlč.“

* * *

„Poď, no tak, poď.“ Chlapec ťahal dievča cez zasnežené chodníky ku starej garáži. Potom ju pustil a z útrob svojej parky vylovil baterku pozliepanú striebornou lepiacou páskou. S vŕzganím otvoril garážové dvere a obaja vnikli dnu. Lúč baterky dopadol priamo na kapotu starého džípu. Pootočenie kľúča. Otvorenie dverí. A obaja v aute. Chlapec dvere pribuchol a potom baterku zhasol. Nič sa nedialo. Potom prehovoril. „Všade navôkol je tma. Tma je všetko, čo ťa momentálne obklopuje. Daj mi ruku. Aha. Môžeš ju prestrčiť aj tadiaľ, kde by ti vo svetle prekážali dvere. Lebo žiadne dvere nie sú, nie je ani džíp. Je len tma. Rozumieš?“ Neisté kroky, dievčenský hlas. „Vieš, umrel, umrel Tuan. Kto, kto ju teraz vylieči?“

* * *

Nánosy ľadu rozrážané ťažkými topánkami. Vzostup nahor. V rukách bubon zakrytý sobou kožou. Všetci mlčali. Vedeli totiž, že každé slovo, ktoré bude vyslovené, zanechá v tunajšom ľade svoj pevný a nenávratný odkaz. Ten by narušil jeho ticho a štruktúru. Plietol by myšlienky pútnikov. Všetci si sadli a pustili sa do cmúľania zelených krídel. V skrehnutých prstoch ich držali z bázňou; krídla boli v týchto končinách vzácnosťou, dovezené zo zemí, kde slnko hreje. Zrak upierali na nekonečné pláne. Tony snehu. Pod nimi pulzujúce praskliny. Jeden napokon zašepkal: „Tu si oddýchneme.“

Krídla im pretekali organizmom a extrahovali odkazy ich zmätených a premrznutých snov. Teda: ten divý roj ich vlasov pred očami je vlastne tieň. Beloba slnka ich pokrýva ako oko sondy, len praskanie stále cestu dokážu pripomenúť. Všade naokolo ženy, zástupy žien, okolo obrovskej mohyly, oheň horí, úplne všetko je pripravené. Bdie a tlie v nás esencia mĺkveho Tuana, tu v tomto živom, dýchajúcom prístreší. Už len zadné strany papiera v nás prerežú to živé a blčiace, dejeme sa v bahne neistôt. Keby sme za hlavami neťahali ťažké prilbice, boli by sme živý roj boli divý roj vlasov boli a bubny okolo mohyly lebo kdesi v sondách možno iné praskanie možno s týmto slovom spájajúce sa možno haleo možno gi sajš f,weo mo lebo, emožno az som m a asi svietime.-

Uplynulo niekoľko hodín. Všetci simultánne vstali. Po návrate toho nebudú o ceste na vrchol veľa hovoriť; tento postup bol totiž jednotvárny a jasný. (Detský prst prechádzajúci po okraji jablka bez jedinej vrásky, hmyzu.) V jednej z puklín bola zaseknutá chrčiaca vysielačka. Muži opatrne položili bubon. Čupli si a natiahli k nej svoje dychtivé uši.

„.. rozlievali smrte.. všade blany.. biela látka mastný šál.. unikali sme skrz svetlo .. len produkt tlačenia tlačenia očníc .. Ktosi, ktosi bubnuje.. aspoň takto.. neodkláňajte, neodkláňajte vyšívaný sneh.. chýbajú receptory.. sent at 9398PM.. vidíme sa, vidíme sa všetci v jednej zúrivej betón rozrývajúcej bezprašnej pneumatike .. vidíme vidíme priatelia len prejdite, prejdite skrz .. KtosiBubnujeKtosiBubnujeKtosiBubnujeKtosiBubnuje..“

Vysielačka bola primrznutá. Nedala sa vybrať. V slučke neustále opakovala jediný odkaz. Pokračovalo sa v ceste. Tuanov bubon môže odpočívať jedine na vrchole.

* * *

„Chcel som to dievča toľko, toľko veľa. Nemám čas. Jej sny sú vzácne Nesmie vedieť, že vidí, a vidieť, že vie. Kto by to v konečnom dôsledku chcel? Postupne, nenápadne ju musíš postrkovať. Ona sama napokon vykoná púť.“

„Prečo sa tentokrát nepýtaš, či rozumiem?“

„Lebo tentokrát rozumieť musíš.“

Starec namočil kus látky do malej nádobky s benzínom a potrel si čelo. Potom potrel čelo aj mladému návštevníkovi a gestom ruky mu naznačil, aby odišiel.

* * *

Horiaci sud už je zahasený. Večera skončila. Celý huňatý roj ťažkých kabátov a kapucní sa rozpŕcha do všetkých strán. Líhajú si v svojich príbytkoch, prikrývajú sa celtami. Z garáže vychádzajú siluety dievčaťa a chlapca. „Už musím, musím ísť,“ povie dievča, zamáva chlapcovi a uteká naproti ostrému vetru. Nenápadne vkĺza do skladu s benzínom. Tam si sadá, z kabáta vyťahuje papier a malú ceruzku. Píše.

Poznačení prišli,
Prišli,
Rozlievali smrte,
Mali všade blany.
Biela látka mastný šál
Z krku mi už celkom skĺzol,
Unikali sme skrz svetlo,
Svetlo bolo neisté,
Neviem, možno bolo
Len produktom tlačenia,
Tlačenia očníc, teda tých mojich, mojich očníc,
Ktosi, ktosi bubnuje,
Vo vzdialenom svetle – aspoň takto,
Neodkláňajte sa odomňa, neodkláňajte -
Vyšívaný sneh je mäkká prikrývka,
Hoci chýbajú receptory.
Vidíme sa, vidíme sa všetci v jednej zúrivej
Betón rozrývajúcej bezprašnej pneumatike ..
Vidíme, vidíme priatelia, len prejdite, prejdite skrz.
Ktosi bubnuje. Neutícha.